referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vendelín
Nedeľa, 20. októbra 2019
Balada o vkladnej knižke
Dátum pridania: 18.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: leenka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 696
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 4.4
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 7m 20s
Pomalé čítanie: 11m 0s
 
Naproti predsúmračnej, vyčistenej oblohe, po trojtýždňovom daždi, naproti hrubým kmeňom javorov, čo sa už dlhé roky – ibaže vždy len koncom októbra a len ak sú mokré a je pred súmrakom – podobajú starým sloním nohám, naproti velebným dubom, gaštanom a brezám, naproti rozložitým a starobylým veľkolepým stromom, ktoré sa dajú obdivovať v hociktorom ročnom období zo všetkých troch rozmerných francúzskych okien veľkej haly so zimnou záhradou na vysokom prízemí vily – bezmála už storočnej poschodovej vily, postavenej uprostred bývalej malebnej lúky, na ktorej sa konal takmer každý noblesný prešporský súboj v minulom storočí – v umytom vzduchu, naproti priamemu juhozápadnému svetlu tej pohyblivej predsúmračnej hodiny, naproti nečakanému a nečakateľnému, znenazdania až istrijsky, jadransky jasnému svetlu, čo vídať vo vnútrozemí len v najlepšom lete a už vôbec nie uprostred vodnatej jesene, a naproti malilinkému, rýchlemu pavúčikovi – ako zúžená zrenička ľudského oka drobnému pavúčikovi – ktorý uteká povedľa obločného skla a popri dvoch nahých a usmiatych detských bábikách s roztvorenými náručiami a s buclatými rukami v polohách, akoby sa za čímsi načahovali do výšky alebo akoby nad čímsi užasli, medzi múrmi vily, čo prechádzala z majiteľa na majiteľa, akoby sa ich každý vlastník chcel napokon zbaviť, na pozadí importovaného rakúskeho nábytku, v kreslách potiahnutých kožou, ktorá má farbu mokrých nášľapných vankúšikov na psej labe, sedeli dve ženy, dve ženy na začiatku svojej ešte vždy letnej jesene, a dopíjali kávu.

Dívali sa jedna na druhú a vyzerali, akoby sa boli iba teraz, pred štvrť minútou – tesne-tesne predtým, než im to krátke, rýchle a bieliace svetlo zúžilo oči – navzájom a proti vlastnej vôli, nechtiac prudko dohrýzli slovami, dourážali bez rastúcej príčiny a zatým sa zdesili samy seba. Ešte vždy sa sledovali, skôr však striehli, akoby si skúšali overiť, či by obsah daktorej z urážok mohol byť opodstatnený; no zároveň živili aj druhý, nemenej mocný dojem, akoby ich znezrady zaskočila, znenazdajky prepadla a umlčala náhla a veľmi silná tichosť, tá tichosť, ktorá vzniká len po bezprostrednom doznení ozveny v tele zvona a pôsobí ako sýta osamelosť, tá vyrušujúca tichosť, čo hneď vzápätí budí zdanie, akoby ju sluch počúval už celé hodiny, tá tichosť, čo vyvoláva chuť pregĺgať sliny pre tlak v ušiach. Tvárili sa, akoby jedna čakala od druhej akúsi rozhodujúcu odpoveď. Hľadeli na seba, akoby znenazdania a vedno naraz pocítili čosi, azda nejaký zvratonosný pocit, ktorý im zmenil predchádzajúcu náladu, a ktorý by hádam nevedeli nikdy pomenovať, mali pocit, o ktorom by neboli vedeli povedať, či pochádza z nich, alebo či vstupuje cez okná. Obidve sa nevedomky zadívali na okenný parapet, na svetlo ako olivový olej, na nelakované, kedysi azda len fermežou napustené a šúchaním vyhladené červenosmrekové drevo, na miesta, kadiaľ prechádzal pavúčik, na dve detské bábiky a ich tváre pozvoľna dostávali úpenlivý výzor strachu.

“A teraz to najhlavnejšie: peniaze!” Povedala Dana, akoby sa pokúsila odtajiť tú hlasnú tichosť, čo ich obľahla, a položila na stôl desaťtisíc korún.
“Už ti boli dávať – tú krytinu?” Spýtala sa Luca, ako keby chcela zakryť náhlu trému, a odvrátila sa v tom istom okamihu, keď Dana kládla zväzok stokorunáčok na omrviny z rakúskych vaflí.
“Luci. Prosím ťa, nehnevaj sa: ale tisíc – ti ostanem ešte visieť, ak dovolíš – lebo Slávo musel ísť na zájazd.” Povedala Dana, sklonila hlavu a začala si lúpať lak z nechta na takzvanom osudovom prste ľavej ruky. Vtom skrehli konáre vo vybieľujúcom lúči a záclony ešte väčšmi spriesvitneli. “Bez debaty. Jasné. Hovor o inom.” Povedala Luca veľmi rýchlo a hlasom, v ktorom bol prudký dych a náhlenie takmer ako v slovách vyslovovaných pri bežaní na vlak, a jej tvár dostala pritom výraz ahanbenosti. “Prečo –?” Spýtala sa Dana a zreničky sa jej zúžili. Hľadela, akoby sa pokúšala rozpoznať, čo Luca práve teraz cíti. Azda sa cítila zaskočená, akoby nečakala takú odozvu, alebo akoby ju premáhal pocit, že sa práve previnila voči Luce, a usilovala sa zistiť čím. “Mám prachov po krk! Po krk.” Odpovedala Luca unaveným hlasom, v ktorom bola sýta, i keď málo zjavná ovládaná nenávisť.

“To znamená, že ti z tých prachov trčí už len hlava?” Spýtala sa Dana s konvenčným úsmevom.
“Už len hlava. A nie celá. Ústa už nie. Iba oči.” Vraví Luca zmeneným, nateraz pomalým – a na dojem, vo vzťahu k jej predchádzajúcemu tónu – hádam takmer až priveľmi ustatým hlasom bez najmenšej predchádzajúcej citovej príchuti, bez najmenšej potreby zdôveriť sa, bez najmenšieho prízvuku, čo by dovolil tušiť, či bude, alebo nebude pokračovať, hlasom – práve čímsi pripomínal lesklú hladkosť studeného podnikového ťažidla na stole pred ňou – hlasom, ktorý sa odrazu podobal hlasu iba zvukom: Luca sedela, akoby si nevedomky zabudla zrak vo veľkom oválnom zrkadle vsadenom do bielych dverí novorokokovej skrine, ale pozerala do zrkadla, akoby sa dívala cezeň a nevnímala tú svoju umelú, možno, že len a len v tej nepretržitej umelosti známu, platnú, spoznateľnú a pravdivú tvár, tvár nasadenú na tvár, ktorá by sa azda mnohým zdala nahá – a mohla by pôsobiť aj ako tvár akejsi cudzej ženy – keby nebola namaskovaná, omladzovaná a vyštylizovaná. Má jednostaj reštaurovanú tvár, kožu s leskom pravého medzivojnového amerického kaučuku a pleť ako napnutú a priliehavú blanu, čo má napomáhať pri odtajovaní veku. Luca odvrátila oči od zrkadla a znovu sa zadívala na Danu.

Pozerali jedna na druhú ako diváci sledujúci napínavý futbalový zápas. Dana, ktorá držala koženkovú tašku na stehnách, možno, že ešte nie päťdesiatročná, akoby žila s dvoma rôznymi srdcami v jednom tele – výraz jej očí jednostajne a nevedomky opakoval, že presila ľútosti brzdí spravodlivosť a že jej vášnivá obetavosť asi zosmiešňuje obetavosť, Luca, ktorá tu bola doma, vyfúkla cigaretový dym a jej mimovoľný pohľad ukázal, že zázemím jej zraku je nejaká vymyslená pevnina.

“Ale bez prachov si hotová opica, opica pre každého!” Vyhlásila Dana znezrady nahlas, ako človek, ktorému sa zdá, že mu nahrali príležitosť vyhodiť svoj tromf, i keď tón jej hlasu bol pritom až priveľmi veselý a pôsobil dojmom, že sa nasledujúcu sekundu rozosmeje bujným a vysokým chichotom. Vtom si otvorila starú koženkovú kabelku a vybrala z nej dinyl, lenže tabletky v bakelite nezahrkali, položila ho na kraj stola a opäť vopchala ruky do tašky. O pár sekúnd vyložila druhú dinylovú škatuľku, no vzápätí zistila, že aj tá je prázdna, a tak pokračovala: “Bez peňazí si hotová opica, moja drahá!” Obidva kútiky jej úst zvýrazneli, akoby zase zadržiavala úsmev. “Zmieriť sa s tým, že si fakt opica, nie je až také ťažké. Ťažšie je zniesť, že aj tí druhí vedia, že si opica! Nemáš náhodou dinyl, prosím ťa? Alebo alnagon? Hocičo – ja som úplne vyrabovaná.” Oznamovala a súčasne sa spytovala Dana, ale jej usmiaty hlas, v ktorom bol smiech stálym a neviditeľným zázemím, nepripomínal, že by ju bolela hlava.

“Vidím, že to ješ na kilá.” Povedala Luca a položila na Danu dlhý a ťažký, v hociktorej spoločnosti nanajvýš nepríjemný, na sekundu až netaktný, ba bezmála takmer až prisurový pohľad, pohľad veliaci, rozkazujúci, ale zároveň i vyrušujúci pohľad, v ktorom sa letmo mihla aj akási takmer profesionálna sebaistota odbornej posudzovateľky, oceňovateľky ženského pôvabu pri voľbách kráľovien krásy alebo pri výbere manekýnok, zaraďujúci pohľad, ktorý by sa od nej nedal azda ani čakať a neveľmi pristal jej očiam, pohľad – hádam bol jedným z toho druhu najsúkromnejších pohľadov, keď sme za sebou zatvorili dvoje dverí, keď samopohyb skladá našu povrchovú tvár, ten pohľad, ktorý má človek vtedy, keď sa náhodou potkne o zrkadlo, keď sa v ňom zbadá, keď v ňom znenazdania uzrie svoju pravú tvár a dostáva ten ľahký a neodôvodniteľný pocit, ako keby sa sám sebe prezradil i predstavil, alebo keď je odrazu bezmála urazený, že sa naňho zo zrkadla pozerá iná, málo preskúmaná, skoro nepríjemná tvár, tvár, ktorá ho zaskočila a na ktorú si v tom zrkadle nestihol navyknúť, pretože všetci do jedného chceme a sme navyknutí vidieť ešte aj svoju vlastnú tvár v každodennom zrkadle len a len tak, ako si ju želáme vidieť, lebo si predstavujeme sami seba ešte i v zrkadle – mala taký pohľad – potom prudko prižmúrila oči a habla po cigaretách.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.