Je chladné jarné ráno a ja sa vyberám k rieke, ktorá tečie cez lesík. Toto prekrásne miesto je ďaleko od ľudí, ďaleko od ulíc mesta.

S úžasom sledujem prírodu, ktorú si inokedy vôbec nevšímam. Na nebi plávajú biele bavlnené obláčiky, za ktorými sa skrýva bledomodré nebo. Vietor si nebojácne pofukuje a veselo šantí v korunách stromov. Vtáčiky sa hojdajú na konárikoch a štebocú svoju známu pesničku. Sýtozelená tráva vykukuje spod snehovej prikrývky a prvé jarné kvietky veselo pokyvujú hlávkami.

Jemné snežienky každému mávajú a na ich tváričke vidno šibalský úsmev. Voda v rieke, priehľadná sťa sklo, odnáša posledné ľadové kryhy nevedno kam. Pri rieke stojí vysoký javor ktorý pyšne ukazuje každému svoje listy. Týči sa vysoko nad lesom a s úctou hľadí na túto prenádhernú scenériu. Na jednom z jeho mohutných konárov sa ukrýva včelí úľ. Skrýva usilovné včeličky, ktoré majú plno práce. Opeľujú nevinné kvietky púpavy po ktorej sa kotúľa ranná rosa.

Nad lesom vykúka slnko ktoré svojimi lúčmi príjemne hladí zem. Roztápa posledné vločky snehu a odkrýva nové tajomstvá. Voda sa v odraze slnečných lúčov stane žiarivá ani tisíc zrkadiel a na pňoch stromov odhaľuje vyryté srdiečka zaľúbencov. Spod lúčov slniečka veselo preskakujú malé, bezbranné mravčeky. Aj ony sa zapájajú do prvých jarných prác prírody. Stavajú si svoje malé domčeky a cestičky.

Zrazu, ako blesk z jasného neba, spustí sa dážď. Studené kvapky vody mi stekajú po tvári ako milióny malých vodopádov. Každá kvapka sa snaží na zem nakresliť čo najkrajšiu vrásku a tak vznikajú obrovské kaluže vody. Avšak slnko nedovolí aby dážď pokazil jarnú atmosféru. Spúšťa ďalšie a ďalšie lúče a tak sa na oblohe vytvára prenikavá dúha. Prestáva pršať a teplý vánok si krok po kroku vykračuje krajinkou. Miznú kaluže a malé púčiky ktoré zobudil dážď zdvíhajú hore hlávky. Nikdy som nevidel prírodu tak krásnu, ako dnes.