Pred rokom sa mi stala príhoda, na ktorú sa tak ľahko nedá zabudnúť. Pamätám si všetky udalosti toho dňa. Bol krásny zimný deň, stvorený na sánkovanie. Príroda bola pokrytá bielou snehovou perinou. Vonku mrzlo, až prašťalo. S kamarátom Petrom som sa dohodol, že sa pôjdeme po obede sánkovať k vinohradom.

Po dobrom a chutnom obede som musel pohľadať sánky. Nemohol som si spomenúť, kam som ich na jar odložil. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som ich našiel u starej mamy. Boli zavesené na klinci v stodole. Po návrate domov mi sestra uvarila čaj a ja som si nachystal jedlo. Všetko som zbalil do batohu. Obul som sa, dal som si bundu, čiapku, rukavice, šál a takto vyzbrojený do zimy som išiel po kamaráta. No asi po päťdesiatich metroch som sa otočil, lebo som si spomenul, že som doma zabudol klúče od chaty. Konečne sme vyrazili na cestu.

Hneď za dedinou máme menší kopec, kde sme sa niekoľkokrát spustili a pokračovali ďalej. Asi po polhodine sme mali odokryté časti tváre pomerne omrznuté. Stretli sme kamarátov Michala a Janka a spýtal som sa ich: "Kam idete?“ Odpovedali: "Nevieme.“ A tak som im povedal, nech idú s nami. V polovičke cesty sme si spravili prestávku a začali sme robiť gule. Po chvíli boli veľké ako my a začali sme sa guľovať, ale nie s tými veľkými. Keď nás to omrzelo, pokračovali sme k vinohradom.

Zdolali sme niekoľko menších i väčších kopcov a dorazili sme do cieľa. Nakoľko v noci husto snežilo, naša vinohradnícka chatka bola zasypaná snehom. Najskôr sme si museli odhádzať chodník až ku dverám, aby sme mohli odomknúť. Hneď sme rozložili oheň v malej piecke, aby nám nebolo zima. Po namáhavej ceste a odhadzovaní snehu sme celkom vyhladli, a preto sme vybrali jedlo a čaj z batoha a poriadne sme sa posilnili. Dal som návrh, že pôjdeme do lesa, lebo chalani nemali sánky.

Pred nami bol poriadny kus cesty. Počas chôdze sme sa zabávali a robili "srandy". Ani sme sa nenazdali a boli sme pri okraji hája. Nevedeli sme sa rozhodnúť, či ísť na Zámčisko, alebo k Hostečnej studničke. Po dlhom dohadovaní sme sa rozhodli, že pôjdeme na obidve miesta. Michal povedal: "Najprv poďme na Zámčisko a potom k Hostečnej studničke.“

Spočiatku sme išli po lesnom chodníku, kým sme nedorazili na prvé miesto odpočinku. Na veľký strom sme vyryli naše mená, aby ďalšie generácie vedeli, že sme tu boli. Po načerpaní síl sme pokračovali ďalej. Trasu sme si skrátili tým, že sme zišli z chodníka a pokračovali sme skratkou. To bola chyba. Les sme tak dobre nepoznali, ako sme mysleli, lebo sme zablúdili a nevedeli sme, kde sa nachádzame. Našli sme najbližšiu cestu, ktorú sme nasledovali. Dostali sme sa až do Unína, tam sme išli do krčmy na čaj. Kým sme sa zohriali, dohodli sme sa, že pôjdeme do Budkovan. Janek tam mal kamaráta, u ktorého sme sa zdržali dosť dlho a už bola taká tma, že sme na meter pred seba nevideli.

Vyrazili sme domov, ale cez pole. Čakala nás ešte dlhá a únavná púť. V doline bolo veľa snehu a to nás spomalilo, lebo kroky v hlbokom snehu boli namáhavé. Topánky sme mali úplne premočené, bolo nám zima a od únavy sme už nemohli spraviť ani krok. Chvíľu sme si oddýchli a pokračovali. Keď sme z diaľky uvideli osvetlenie dediny, boli sme šťastní, že od cieľa nás delí len pár sto metrov.

Všetci sme prišli v poriadku domov i keď sme boli premočení a zmrznutí. Po príchode domov ma uvítalo teplo a vystrašená mamka, ktorá sa vypytovala, kde som bol tak dlho. Keď som jej všetko vyrozprával, začala sa smiať. Asi si pomyslela, ako sme sa mohli stratiť v háji, keď ho tak dobre poznám.