Základná škola je vstup do spoločenského života. Na základnej škole nás naučia základné vedomosti. Naučia nás písať, čítať, počítať, získame všeobecný rozhľad, ktorý je pre dnešný svet nevyhnutnosťou. Toto začala písať moja mama, keď som ju poprosil, aby mi pomohla s touto úvahou. Ako poučka z knihy. Ja začnem inak.
Ráno vstanem už o štvrť na osem aby som náhodu nezaspal. Rýchlo si nahádžem veci do tašky a až potom sa začnem obliekať pretože u mňa platí pravidlo najprv práca potom zábava. Do školy vbehnem tesne pred tým ako sa podarí upratovačke zamknúť. Do triedy prichádzam až po zvonení a začínam si vypracovávať domáce úlohy. Dokončím ich ešte predtým ako pani učiteľka nervózne vtrhne do triedy. Sadne si na stoličku, otvorí triednu knihu a skoro vytrhne stranu, do ktorej zapisuje. Načmára podpis a zabuchne ju. Často počas nudných hodín rozmýšľam o tom, aké to bude, keď sa v posledný deň školského roka budem lúčiť s touto školou a ľuďmi v nej. Bolo by ľahké povedať: “Zbohom a ďakujem za vedomosti“, a potom len tak odísť. Moje lúčenie s ňou bude celkom iné. V nej som sa naučil ako sa systematicky učiť, ako nazrieť nenápadne susedovi do písomky, použiť ťahák, kde inde by som sa mohol naučiť ryť do lavice? Škola ma naučila udržiavať rovnováhu vďaka hojdaniu na stoličke. Ale aj svalová hmota sa mi vyvinula pri sedení na telesnej, keď som sa tváril, že mi je zle. Naučil som sa rešpektovať rozhodnutia ostatných, keď mi nechcú dovoliť, aby som si opísal ich domácu úlohu. Už viem, že dva plus dva je štyri a nie tri, kde napísať ypsilon a nie jotu. Naučil som sa spoznávať ľudí a porozumieť im. Veď škola mi dala hlavne veľa priateľov, na ktorých, dúfam, nikdy nezabudnem. S nimi som zažil veľa krásnych chvíľ v škole ale aj mimo nej. Priateľstvo je jedna z najdôležitejších veci, ak nie najdôležitejšia vec, ktorú mi škola, možno aj nevedomky poskytla. V škole to je tvrdé - tvrdé stoličky, tvrdé lavice. No po tých dlhých rokoch som si už zvykol. Proste škola mi zapĺňa voľný čas, ktorý by som určite vedel nejako inak využiť. Jediné, čo mi v škole dvíha náladu, je prestávka. Myslela na nás a tak nám dopriala výlety a školy v prírode, kde sme robili veľa hlúpostí a vylomenín. Na tieto zážitky najradšej spomínam. Minule som počúval starú mamu, ako spomína na jej základnú školu. Budem takto spomínať aj ja? Spomeniem si na to, ako som v prvej triede robil všetko preto, aby som nemusel ísť do školy a spomeniem si aj na to, ako som v deviatej triede nechcel z tej istej školy odísť.
A tak už teraz viem, že nepoviem len: “Zbohom a ďakujem za vedomosti“. A aj keď to, čo budem cítiť sa slovami vyjadriť nedá, určite k tomu pripojím aspoň: “Ďakujem za priateľov, za zážitky, spomienky, ďakujem za všetko. Budeš mi chýbať.“
