Je tma, svetlo vyžaruje jedine z pouličných lámp a občas idúceho auta. A ja si vykračujem po ulici. Mykol som sa pri každom zvuku. Zrazu som zbadal pohyb v neosvetlenej časti ulice. Zbledol som a pomaly začal ustupovať dozadu. Sústredil som sa na ten pohyb, ale to išlo ťažko, keď vám do tváre svieti pouličná lampa.

Žmurkám, žmurkám, a zrazu z tej tmy niečo žmurká na mňa. Zrazu som skoro dostal infarkt, a to pre dve veci. Po prvé preto, lebo z tmy na mňa niečo zazeralo, po druhé preto, lebo som sa zrazu potkol a to, o čo som sa potkol, na mňa začalo štekať. Ten okamih, v ktorom som sa ocitol, sa dá len ťažko vysvetliť. Rýchlo som sa postavil a začal kričať a utekať. Ten pes, aspoň si myslím že to bol pes, ktorého som priľahol, sa o chvíľu preberie z dočasného bezvedomia.

Môj dom bol už iba dvadsať metrov od miesta, kade som práve bežal. Zhodou okolností to bolo presne na úrovni toho čierneho miesta, no našťastie to, čoho som sa bál, bola iba mačka. Ale väčšie obavy mi robil pes, ktorý sa očividne vydal po mojom zadku. Boli to už iba dva metre, ktoré ma delili od brány, ale ten štekot som počul tesne za sebou. Stihol som to, ale ten pes také šťastie nemal, napikoval to do sklenených dverí. Ostala tam po ňom malá pavučina prasklín, ktorá mi vždy bude pripomínať môj nočný zážitok.