Vandrovali, koľko vandrovali, až raz v temných smrečinách omrkli a nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kdeže tu prichýliť sa? Ako tu opatriť sa? Veru bolo na čase trocha pohnúť rozumom. Ale vajce aj malo rozum za všetkých. Poslalo ono kohúta na vysoký smrek a ten odtial zazrel hneď svetielko, ale ešte ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naň zakikiríkal. Vajce zvolalo:


"No, len zleť skoro v tú stranu proti svetlu; ukážeš nám cestu. Ta pôjdeme, a čo by priam všetci čerti tam boli, musia nám dať jesť a musia nás prenocovať."

Kohút zletel v tú stranu a poberali sa tatam všetci ako na hotové.

Aj našli chyžku v horách, v ktorej svietilo sa. Povie vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. Ten zabúcha a z izbičky vyjde stará baba.

"Čo tu chcete? Čo tu hľadáte? Chytro choďte preč, bo keď moji chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu!" spustila baba na nich.

"Ech, zmelú-nezmelú; ty nestaraj sa o to, ale nám siedmim tovarišom daj jesť," vraví vajce.

"A čo vás všetkých parom poberie, pre takých kadejakých zo sveta pozbieraných šklbanov nemám nič!" durila sa baba.

Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa. Vôl to aj urobil a hodil ju tam dakde do jamy a pribehol naspäť.

Vnišli všetci do izby a tam našli pre siedmich stôl zastretý, aj pečiva a variva dosť. Lebo to tam pritrimovali sa siedmi zbojníci a baba im just teraz bola prihotovila dobrú večeru. A títo všetci už aj prichádzali s hrmotom, lomozom, len tak hora prašťala.

Čo tu robiť? Dobrá rada stojí vždy za volač, vajce ju hneď vedelo. Kohútovi kázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do pitvora, koňa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do krhly a samo zahrabalo sa do pahreby; svetlo vyhasili.

Zbojníci dôjdu a svetla v chyži nevidia.

"Čo či tá baba zaspala, či čo je to?" povedajú si.

"Hneď sa nazrieme, čo je to! Len vy trocha tu počkajte, aby ste nazbíjané veci na hromadu nestrepali!" povie najväčší z nich a pobral sa dnu.

Vstúpi do pitvora. Tu vôl vezme ho na rohy a hodí otvorenými dvermi do izby. Tam spoza dvier buchne kôň doňho kopytom.

"Ej, kýže je toto čert? Počkaj, hneď ti posvietim do očí!" rečie zbojník a skočí ku pahrebe, že svetlo roznieti.

Ako rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie na vajce. Fúk! puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom. Ako podstrelený skočil ku krhle, že si tvár i oči vymyje. Ale ako načrie rukou, chytí mu rak prsty do štipcov. Zbojník trhne rukou, pre-vrhne krhlu a narobí velký hurt! Na ten hurt strepoce kačka krídlami a zakáčka: ták, ták, ták! Moriak zahrmotí na peci lopatami a kývajúc hlavou, zahudruje: hudrý, hudrý! Kôň ešte len teraz vyhodil zadnými nohami náležité zbojníkovi do chrbta a vysotil ho do pitvora, tam vzal ho zasa vôl na rohy a vymrštil von na dvor; k tomu všetkému kohút na pántoch celým hrdlom sa ozýval: kikirí, kokoré!

Došliapaný, doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom.

"Ká skaza robí sa to tam?" opýtajú sa ho títo. A tento len tak chytá dych do seba, aby im odrazu všetko vypovedal:

"Hja, bisťuže dade, tam je veru zle. Chcel som sa prikrásť len tak na prstoch, a oni sami strčili ma tadnu medzi seba. Ako si chcem roznietiť, abych aspoň videl, s kým má do činenia, fúk! vybúšil mi spod kochu puškár zrovna do tváre, dobre že mi oči nevytiekli; čiahnem rukou do krhly, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami leban mi všetky prsty odstrihol; a tobôž medzi lavicami tkáč rozohnal krosna, tresol ma člnkom po hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a dudlal: udri, udri! Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma ešte len teraz kopytom a vystrčil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal ma na železné vidly a vyhodil von. Šťastie moje, že nedal som sa mu vyhodiť hore na pánty, bo tam už ako na hotových viselniciach čakal na mňa kat a volal: sem s ním, sem ho hore!"

Nečakali zbojníci, kým by to všetko vyhrnulo sa na nich z chalupy, ale pobrali päty na plecia a zanechali tam aj všetku hotovizeň, čo kedy nazbíjali.

Naši ale tovarišia a sedmorí remeselníci zasadli si potom k stolu a k hotovému jedeniu. Jedli pili, harovali tam, kým čo stačilo. Potom nebodaj každý pošiel svojou stranou a neviem, kedy zídu sa zasa takto dovedna, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.