Od malička poznám jednu osobu, ktorá patrí medzi najkomickejších ľudí na svete. Keby sme známkovali ľudí podľa toho ako nás zaujali tak on by bol na prvom mieste.

Volá sa Filip. Je maličký ako trpaslík, ktorý sa stratil Snehulienke. Oči má na prvý pohľad v poriadku, len jedno očko mu sem-tam uteká iným smerom. Nos, ten má prekvapujúco tučnučký. Ústa tenké a prehnane veľké vždy hovoriace : „Už zase som hladný“ a keď nepoužije túto frázu má vždy ešte jenu náhradnú, takže nás nikdy ničím neprekvapí. A postava? Hm !?! Maličká, tučnučká.........no proste ako taká dobre naplnená buchtička! Hoci občas nato nevyzerá, že je hladný no v jeho brušku sa ozývajú čudné zvuky. Najprv sa zdá, že niekde na opasku má pripevnený diskman, ale nie. Tak čo to môže byť? To mu muzikanti v brušku hrajú. To nám nikto nepovedal, že je taká móda- hudba už aj v brušku. No toto? Ale vráťme sa k Filipovi. Vlasy má čierne, ale aj sivých sa zopár nájde. No proste vyzerajú strašne. A čiapky aké nosí....??? Niečo otrasné, totálne nevkusné! On ide asi s módou 70 rokov. Šaty nosí ako nejaký štíhli manekín, úzke, aby zvýraznili jeho oblé krivky. Dokonalý kandidát pre reklamu vitalineu. Topánky nosí tuším malé. Nohu v nich má napraskanú, že to vyzerá, akoby mu niečo každé ráno na nohu šľaplo. A ako namyslene chodí proste, .....to sa nedá ani opísať, to ho treba vidieť! Ale keď sa niekedy niekoho niečo opýta je vždy milý.Taká kopa tuku, také háro , a tie vlasy, no nesedí mi na ňom tá jeho láskavosť.

Pritom som si uvedomila, že netreba súdiť ľudí podľa toho ako vyzerajú, ale podľa toho ako sa správajú a čo majú v srdci.