referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2019
Toto sa mi nemalo stať...(Umelecký opis)
Dátum pridania: 21.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: holdenko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 001
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.5
Priemerná známka: 3.02 Rýchle čítanie: 4m 10s
Pomalé čítanie: 6m 15s
 
Dušu čosi ťaží, moje sny nie sú to čo bývali. Už to nie sú hrdinské výkony, v ktorých som hlavným aktérom ja, už sa mi nesníva o exotických krajinách a o priateľských ľuďoch. Moje sny sa zmenili, mávnutím čarovného prútika sa moje nočné bytie presúva do iných, nepríjemných dimenzií. Predtuchy a nočné mory ma noc čo noc prenasledujú. Začalo to nenápadne, no dôsledky boli viac ako hrozné.

Snívalo sa mi o priebehu mojej odpovede. Bola to nemčina, z ktorej nemám strach, nervy či dokonca depresie. Bola to normálna odpoveď, aké zažívam bežne. Moje sny sú vždy zahalené akoby matným závojom. Tváre, či miesto sú nejasné, no hlasy, tie sú ako maják v búrke. Hlasy sú ako svetlo, to jediné, čo loď vidí a je to jej jediná šanca, ako sa ochrániť pred záhubou, tak aj hlasy, ktoré počujem, mi zreteľne našepkávajú a rozprávajú príbeh...

Zobudil som sa zo sna a nič netušiac a matne si pamätajúc so sa ocitol v okamžiku znovu vo sne, opakovalo sa to „veď toto sa už stalo!“. Stalo sa mi to už neraz, v reáli akoby nastal prelom a sekvencie známych vecí sa odrazu vyjavovali a pomaly vyplavovali na povrch.

No tento krát to bolo iné, o mojom zážitku som sa zhováral ráno so spolužiakmi, brané to bolo viac-menej ironicky. Až prišlo k tomu momentku, prihlásil som sa a šiel som odpovedať. Nastal zlom a pocity zdesenia sa miešali z neistotou. Nebol som sám, čo to tak cítil, pretože rovnako vykoľajení ostali aj ľudia, čo zábavnú historku už počuli. Moje ranné rozprávanie sa vyplnilo do bodky. Vety a činy, všetko sa zrazu napĺňalo a ja som sa len mlčky prizeral. Situáciu potom bolo len ťažko definovať – nevysvetliteľné!

Od tohto momentu som sa snažil zapamätať si, čo sa mi snívalo. No nedarilo sa. Aj v to osudné ráno som sa zobudil s divným pocitom, pocitom viny. Ťaživý pocit, ktorý som si nevedel vysvetliť: “vstal som asi ľavou nohou“, pomyslel som si, ale v duchu som tomu neveril. Zlé predtuchy na mňa opäť dosadli . Z hlbokých myšlienok ma ako blesk prebudil zvuk záchranky. Asociácie s týmto zvukom sú vždy plné desu a predstavy sa len ťažko zažehnávajú. Ale prešlo to. Všetko nasvedčovalo tomu. že to bude všedný deň. Zamračená šedá obloha, pochmúrne počasie. Bolo sychravo a pravá zima pomaly, no predsa ustupovala. Prišiel druhý blesk. Blesk tak silný, že ma spálil na uhoľ: “Janko zomrel!“ nechápajúc obrátim zaspaté, dovtedy bezstarostné oči na smutnú, ustarostenú tvár veroniky. „Nechápem“ a nechcem chápať, no po chvíli, po pár sekundách, trvajúcich večnosť, v tej nekončiacej chvíli, čo sa ako ozvena oslabovalo, až sa hlas prerušil, všetky tie spomienky akoby posledný krát vykríkli do brál a už sa nedali vrátiť spať, už nikdy nebudú tak silné a hlasné.

Krásne a čerstvé spomienky a všetko sa mi premietlo, striaslo ma a oblial ma pot tak studený a tak nepríjemný, pocity dovtedy nepoznané. Strach, zloba, smútok. Odrazu som nevedel, čo sa deje. Bol som kdesi inde, miesto pusté, miesto kde som bol iba ja sám samučičký. Zemetrasenie, zimomriavky, plač. Na nič viac som sa nezmohol, nedokázal som sa ubrániť záplave citov . Prehral som, sám so sebou som v tom momentne prehral. Dospel som v tej chvíli, som pominuteľný a nezáleží na veku. Čo som všetko dokázal a čo nie? A čo on, veď bol o rok mladší. Otázky, ktoré nemali vopred riešenie a predsa sú zodpovedateľné, no ja riešenie odmietam a neverím. Nechcem tomu veriť, veď mám ešte čas. Mýlim sa a ja to viem, v kútiku duše je počiatok môjho konca. V tom okamihu som prežil vlastnú smrť. Môj pohľad sa zmenil, priority sa zmenili, život sa obrátil na ruby. Nič netrvá večne, každý si to uvedomuje, no každý to zároveň popiera, ak sa niečo zmení. Neviem čo ďalej, zrazu nenachádzam význam v ničom. Škola? Práca? Rodina? Budúcnosť, to všetko je relatívne. Dovtedy vec braná ako samozrejmá vec dostala iný rozmer. Rozmer nepoznaný, neprebádaný a dovtedy nebraný v úvahu. Zatiahli sa mračná, na dlhú dobu bude sychravo a nepríjemne. Pesimizmus položil na kolená aj zarytého optimistu. Obmedzene vnímam okolie, to sa rozdelilo a reaguje rozdielne. V takomto kritickom momente ma zamrazí, ostanem stuhnutý a neviem čo ďalej, odrazu mám nohy z olova a som spútaný. Nevedel by som, ako reagovať v takom momente. Hanbím sa zato, pretože prosté objatie bez slov povie v takom momente viac ako sto viet. Okolie ma podržalo, ďakujem. Pomohlo to.

Prišli ďalšie blesky, tie som však znášal už otupený smútkom. Bolo tak nesmierne ťažké sa pozerať na priateľov, ako sa statočne držia, no nejde im to. S akou ťažkosťou sa postavia a každú chvíľu padnú. Boli to hrozné chvíle, no aspoň kvôli ostatným som sa snažil byť silným. Silným aspoň navonok, a tým pramálom, čo som v tej chvíli dokázal som sa snažil pomôcť ostatným, duševne a fyzicky na dne.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.