Hovorí sa, že história sa opakuje. Tá moja školská nie je výnimkou.

Ocitnúť sa po prvý krát v škole, no poviem vám, nebol to nič moc pocit. Čakalo ma toľko nového. Ja som sa do školy tešil len kvôli jednej veci, aby som sa čím skôr naučil čítať a mohol si tak naštudovať televízny program. Taká je pravda, no škola bola aj o niečom inom, ako som neskôr zistil. Všetci nosili kľúč na krku ako symbol samostatnosti. Niektorí chodili do školy už po pár dňoch bez doprovodu, niektorým to trvalo dlhšie a niektorých rodičov to neprestalo baviť nikdy. Aj ja som mal jeden taký. Vyfasoval som ho na jasne zelenej, až krikľavej šnúrke presne šitej na mieru môjho krku. Pomaly každý deň sa ma zmocnil pocit bezhraničného strachu, lebo som ho nemohol nájsť. Pritom stačilo riadne ohmatať krk a našiel sa. Bol som hrozný zábudlivec. Tuším som bol tretiak, teda to bolo pred vyše dvanástimi rokmi som raz vyvolal celotriedne pátranie. Hľadalo sa pero a nie hocijaké, ale moje atramentové. Modrý „Pelican“, darček od otca, že vraj cenný. A mne ho niekto ukradol. Triedna prehľadala celú triedu, no pero sa nenašlo. Doma som sa nepriznal a zmieril som sa s tým, že pero je nenávratne preč. Nečakané rozuzlenie príbehu priniesol spolusediaci, ktorý pero vytiahol zo štrbiny v peračníku.

Zrazu ako ovalený som si na všetko spomenul, ako som sa s ním hral a vtlačil ho tam. Aká hanba. Tento a mnoho ďalších príbehov tvorí mozaiku môjho detstva. Rástol som a škola dávala čoraz viac. Najradšej som mal prírodovedu, hlásil som sa na každej hodine a pred polrokom už učiteľka nemala kam písať známky. Rád som sa pýtal a aj hovoril, keď som niečo vedel k veci. Aj na prvú pätorku si živo spomínam. Bola ako inak z matematiky, nevedel som deliť. Triedna si ma nechala po škole a vysvetlila mi to. S plačom, no prežil som ju ja i rodičia. Prišiel prelom a to prestup do druhého stupňa. Už sme neboli malé deti a postúpili sme o poschodie nižšie, teda presne naopak, ako to bolo u Otca Goriota. Nové predmety, iné nároky, nový kolektív. Všetko nové, no plynulo to prirodzene ďalej. Nepriateľom sa stala fyzika, ktorú som sa neučil, no testy so štyrmi možnosťami som písal výborne. Aj vo výpočtoch odhadom sme boli majstri. Obrázkou vo mozaiky pribúdalo a putovanie vyplynulo až do deviateho ročníka a ten sa točil len okolo prijímačiek a ani neviem ako a boli tu posledné dni môjho deväťročného putovania. Rozlúčka s učiteľmi a posledné vysvedčenie, spev po triedach, záverečný hromadný plač a kolektív mne tak srdcu blízky som odvtedy pokope nevidel a možno ani neuvidím. Nastali bezstarostné prázdniny a čakal ma nový život. História sa zopakovala. Ocitol som sa opäť prvýkrát v škole, čakalo ma veľa nového, nepoznaného a vzrušujúceho.

Na krku sa už nenosil kľúč, ale mobil. A aj keď niekto vozí dieťa do školy, nie je to divné, priam naopak. Aj prírodoveda je skoro taká istá. Síce zapíšem i 3 strany, keď pľúca pani profesorke dovolia, no stále chcem povedať, keď niečo viem, no teraz je to i na škodu veci. No ja sa nedám a nástojčivo chcem povedať, čo mám na jazyku ako som mohol vtedy. Aj fyziku riešim odhadom, iná možnosť ani nezostáva. Pätorky dostávam a nie len z delenia. Pero si už nemám kde zastrčiť, aj tak by ho nik nehľadal. Ocitol som sa opäť v poslednom ročníku a uvedomujem si, že história sa zopakuje. Rozlúčka s profesormi, posledné vysvedčenie a triedu uvidím naposledy v takomto zložení. Nastanú dúfam bezstarostné prázdniny a opäť budem zmätene hľadať, kam patrím, aby som mohol žialiť za ešte nepoznaným kolektívom. Zase sa potvrdí, že história sa opakuje.