Ctený profesorský zbor, drahý rodičia, milí spolužiaci

Výrok Senecu „Život je krátky, umenie dlhé“ je zhrnutím nás, čo tu dnes stojíme. Veď prísť na svet a dôjsť až sem, bolo majstrovským dielom. Stať sa maturantom na gymnáziu, to je umenie!

Stal by sa Mozart slávnym bez podpory otca? Ako rodič urobil aj nemožné a tak dnes poznáme virtuóza. Ctený rodičia. Vám patrí v dnešný večer najväčšia vďaka. Za dennodennú starostlivosť, i za maličkosti. Bez vás by nebolo umelcov.
Čo bez talentu, keď ho nemá kto formovať? Naša cesta za poznaním a vedomosťami nebola ľahká. Aj vďaka vám tu teraz stojíme, vážené panie profesorky, profesori. Aj s vašou podporou sa nebudeme toľko báť vkročiť osudu tvárou v tvár a postaviť, sa či už pred zelený stôl, alebo sa uchádzať o miesto na vysokých školách. Osobitnú vďaku si zaslúži naša triedna. Nech všetko zlé ostane napísané v piesku a to dobré, vyryté navždy do kameňa. Stali ste sa svetlami našej budúcnosti a ja vám môžem ponúknuť len moje ďakujem.

Keď niečo zažívame po prvý krát, je to pre nás nezabudnuteľné. Ja s Gerhardom sme si svoj prvý školský deň na gymnáziu prežili až po dvoch týždňoch. Sme prestúpenci, no ja si doteraz pamätám nesmelé pohľady a triedu plnú neznámych ľudí a veľkú výzvu. Výzvu naplniť tvrdenie, že život na strednej je tým najlepším obdobím živote. Ďakujem vám milí spolužiaci, za všetky všedné chvíle, za tie radostné, i tie vážne. Umelec potrebuje k svojej tvorbe múzu a ja ich mám plnú triedu, tak čoho sa báť?
Dielo bez podpisu je ničím a ani maturantovi nesmie chýbať nádej v podobe stužky. Chcel by som teraz poprosiť pani riaditeľku, aby povolila našej triednej profesorke dekorovanie stužkami.