Mám okolo tridsiatky, som krásny a nič mi nechýba. Bývam u rodičov, no mám vlastnú izbu, ktorá je veľmi priestranná a to mi stačí. Nosím výhradne obtiahnuté tričká, veľkosť S, nanajvýš M. Aby všetci videli, že moja ťažká práca a proteíny pre borcov, ktoré jem ako cukríky majú efekt. Tie dva, čo mám mi nenormálne pristanú, tak načo meniť?

Akurát som na ceste v mojej vytunej škodovke 120, v ktorej nepočuť ani vlastné slovo, lebo mi hrá super techno á la Dj Bobo. Chcem, aby každý vedel, kto ide okolo a tak v čase-nečase s otvoreným okno si to valím stovkou ulicami, nehľadiac na nikoho, kto by mi stál v ceste, som predsa nejaký frajer, nie? Idem k základnej škole po priateľku, ktorá ma tam už čaká, samozrejme nepracuje ako učiteľka, či upratovačka... Ideme sa trocha povoziť, tak ako každý deň. Na benzín dám pol výplaty, ale to nevadí, som predsa macher a auto je prestíž, čo niečo stojí. S blížiacim sa víkendom sa teším na akúkoľvek zábavu, hlavne, že sa stretnem s kamošmi, ktorí sú rovnakí tvrďasi ako ja. Už sa obliekam, dilema ktoré tričko je hneď vyriešená, lebo druhé nemôžem nájsť. Ešte koženku, kožené topánky na hlavu kilo gélu a ide sa. Hlavy sa nám kývu v rytme juke-boxu „I´m disco dancer...“, ktorý sme nenávratne obsadili a nikto sa k nemu nesmie priblížiť. Hrajú výlučne naše hity.

Opretí o stenu ako supy pozorujeme okolie až nám padne do oka chalan, čo došiel s peknou babou, má rúžové tričko! No predstavte si to, aký trapas, aký je otrasný, ako si také niečo môže dovoliť. Ideme sa s ním „porozprávať.... „