Čo rozpráva školská lavica (umelecké rozprávanie)

Bol pekný jesenný deň. Obyčajný deň – všedný, skoro ako každý deň. Bola som žiačkou siedmeho ročníka základnej školy. Práve zazvonilo na hodinu. Bola to posledná hodina pred víkendom. Hodina dejepisu. Ten čas sa vliekol naozaj pomaly. Sedela som v poslednej lavici a odpočítavala každú minútu. Po namáhavom týždni som sa nevedela dočkať víkendu. Cítila som sa unavená. O chvíľu prišla pani učiteľka. Zapísala hodinu do triednej knihy a začala vysvetľovať novú látku. Viečka mojich očí boli stále ťažšie a ťažšie. Nedokázala som sa premôcť a zaspala som...

Ocitla som sa na diskotéke. Hosťom tejto diskotéky bola skupina Peha. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí sa perfektne zabávali, no onedlho som si všimla svojich kamarátov. Ihneď som sa k nim pridala. Zrazu ku mne prišiel jeden neznámy chlapec aj so svojimi kamarátmi. Volal sa Jakub a tancovali sme spolu. Bol to úžasný pocit. Po dvoch dňoch sme sa stretli. Slnkom ožiarená obloha sa však počas pár sekúnd zastrela tmavými mračnami a spustil sa prudký lejak. Nakoniec sme zakotvili v jednom bare. Nebola to láska na prvý pohľad. Najskôr sme boli len priateľmi. Obaja sme však cítili, že toto priateľstvo prerastá do niečoho hlbšieho. Chodili sme spolu na prechádzky, do kina alebo ostali v byte a tešili sa z času stráveného spolu. Po čase sa však s Jakubom začalo niečo diať. Stretávali sme sa stále menej a menej. Vravel, že má problémy v práci. Nakoniec mi povedal pravdu: „Som veľmi vážne chorý. Mám leukémiu a som v poslednom štádiu tejto choroby. Nikto mi už nevie pomôcť.“ Vtedy sme sa po prvýkrát pohádali. „Jakub, prečo si mi o tom nepovedal skôr? Prečo si to tajil? Prečo si ma klamal? Mohol si sa liečiť a byť zdravý! Lekári by ti určite pomohli, keby si sa začal liečiť skôr. Tak prečo si ma celé tie mesiace klamal?“ Slzy sa mi rinuli z očí, nedokázala som ich v tej bolesti a smútku zastaviť. „Neklamal som ťa, len som ťa chcel ušetriť sklamania. Ľúbim ťa. Nechcel som, aby si pre mňa trpela. Aby si za mnou smútila. Je koniec. Definitívne. Chcem, aby sme sa rozišli.“ „To nemyslíš vážne! Ale ja ťa nechcem stratiť! Len si spomeň na všetko to pekné, čo sme spolu prežili. Ja ťa v tejto ťažkej chvíli neopustím. Ľúbim ťa, Jakub. Nechcela som, aby sme sa pohádali. Len sa mi nepáči, že si mi nedôveroval. Prečo si mi to povedal až teraz?“ „Čoraz častejšie mávam silné bolesti a určite by si si to všimla. Chcel som, aby si to vedela odo mňa. To, že som chorý, som zistil práve v ten deň, keď sme sa stretli na diskotéke. Odmietol som liečbu, lebo som vedel, že už aj tak mi nepomôže. Chcel som si vychutnať posledné mesiace svojho života a vnímať ho z tej krajšej stránky. Neveril som, že sa ešte zaľúbim. Zašlo to veľmi ďaleko. A nechcem ťa raniť. Preto chcem, aby sme sa rozišli. Aby si netrpela, keď budem umierať. Chcem, aby si si ma pamätala takého, aký teraz som.“ „Ale ja ťa ľúbim a chcem zostať s tebou. Až do smrti.“ So slzami v očiach ma prosil: „Prosím ťa, už choď! Nikdy na teba nezabudnem. Ľúbim ťa.“ „Aj ja ťa ľúbim. Ahoj!“ Nedokázala som naňho prestať myslieť. Telefonovala som mu každú chvíľu no nedvíhal mi. Miluje ma ešte? Stalo sa mu niečo? Nemohla som to už dlhšie vydržať. Musela som ísť von. Šla som sa prejsť. Odrazu som sa ocitla pred budovou, kde sa konala diskotéka, na ktorej som sa s Jakubom prvýkrát stretla. Vtom som zacítila, ako ma niekto objal okolo pása. Prudko som sa otočila. Bol to Jakub. Držal ma v náručí, hľadeli sme si do očí a nežne zašepkal: „Milujem ťa...“ Stali sme tam, objímali sa a neprekážal nám ani jemný dáždik, ktorý začal padať. Stekal nám po tvárach spolu so slzami radosti zo znovu nájdenia lásky...

Zazvonil zvonček. Zobudil ma z môjho sna. Zdvihla som hlavu a videla ako všetci s úsmevom na tvári vstávali z lavíc a utekali zo školy, aby si mohli vychutnať ten dlho očakávaný víkend. Pani učiteľka sa na mňa milo usmiala a popriala mi pekný víkend.