Príhovor pre 9.ročník

Vážení pedagógovia a milí žiaci!

„Život je ako hodina matematiky. Riešiš zadanie. Zistíš, že je zle. Chceš opraviť. Neskoro. Zvoní!“

A o chvíľu aj my budeme počuť posledné zvonenie. Bude zvoniť na koniec detských hier, strachu, radosti, prvých lások, vrások, sklamaní i žiaľu. Nebude to však koniec všetkého. I keď kľúčka, ktorú sme stláčali tisíckrát, ostane naraz chladná. I keď schody, po ktorých sme sa naháňali, budú prázdne. I keď dvere, ktoré pre nás boli „bránou mladosti“, nebudú odteraz viesť nikam. Nie. Nie koniec, ale začiatok. Začiatok niečoho nového a rovnako krásneho. A zabudnúť sa ani nedá. Akoby aj? Veď každý z nás si so sebou odnáša spomienky. Spomienky na spoločné bláznovstvá, výhry a prehry, škriepky a hádky. Tiež na spoločné písomné práce, keď sme rozvíjali skupinovú spoluprácu. Spomienky na učiteľov, vďaka ktorým sme mávali bezsenné noci. Ale neboli sme na tom vždy zle. V učiteľoch sme našli aj kamarátov, s ktorými sme sa deväť rokov „predierali“ školou. Najviac nám pomáhali na konci každého školského roka. Vtedy skôr im viac záležalo na našich známkach, ako nám samým. Keď z ich úst zazneli slová: „Zvládnete to“, nabrali sme novú silu a chuť pustiť sa do boja za čo najlepšie výsledky. Nik nechcel učiteľov sklamať. Začali sme sa hlásiť na každú otázku, aj keď so zlou odpoveďou. To pre učiteľov veľa znamenalo. Snažili sme sa a častokrát aj snaha zvíťazila nad vedomos-ťou.

A tiež nemožno zabúdať na spoločné výlety. Vymýšľali sme hlúposti bez hlavy či päty. Hlavne, že nám sa páčili. Učitelia nikdy nesúhlasili s tým, čo sme chceli urobiť a tak sme ich radšej ani s ničím neoboznámili. Nechceli sme riskovať, že nám náš plán nedovolia uskutočniť. A tak, keď sme napáchali zlo, učitelia sa začali hrať na detektí-vov. Hľadali vinníka. Keď sa už zdalo, že všetko odhalia, pripravili sme pre nich niečo komplikovanejšie a na to predtým už aj zabudli.

Spomienok na mladosť, ktorá nám tak rýchlo preteká pomedzi prsty, nám nikdy neubudne. Celých deväť rokov sme nenechali učiteľov vydýchnuť. Ten čas ubehol tak rýchlo.. Keby sa aspoň na chvilinku dal zastaviť. Ale všetko pekné sa raz skončí. A tak mi na záver neostáva nič iné, ako Vám, milí učitelia, poďakovať za všetko, čo ste nás naučili a že ste to s nami vôbec prežili. Za to všetko, čo už vieme, s láskou Vám dnes ďakujeme!.