Tuc...Tuc...Tuc...Tuc.. Keď toto počujem na svojej ceste domov, viem, že je piatok. Chodievam totiž okolo dedinskej krčmy a každý piatok sa tam koná diskotéka. Zíde sa veľa mladých ľudí, viac neoblečených ako oblečených, ktorí sa idú metať a natriasať do rytmu toho tuc, tuc, tuc.

Dievčatá majú extrémne krátke sukničky a priesvitné tričká, na vlasoch všelijaké trblietavé gély, na tvári kilo make – upu a v žiackej knižke 5. A. Chalani sa predbiehajú, kto má lepšiu značku bundy a novšie zvonenie na mobile. Všetci sa snažia byť „cool“ a pritom sú úplne rovnakí. Baby klamú o svojom veku, chalani o počte svojich priateliek. Nikto nie je sám sebou, všetci majú masky.

Nechodím na diskotéky. Nevidím na tom nič zábavné. Moje susedky ma už párkrát volali, aby som išiel s nimi. Keď som tretíkrát povedal, že radšej nie, nedalo im to a opýtali sa prečo. Vysvetlil som im svoj postoj k diskotéke a ony iba nechápavo pokrútili hlavami a označili ma za divného. Potom odišli, živo diskutujúco o tom, čo si oblečú a prečo divní ľudia nechodia na diskotéky.
Bol som veľmi zvedavý, prečo tam všetci tak poctivo chodia, niektorí to dokonca považujú za udalosť týždňa. Prekonal som teda svoj odpor a obetoval som jeden piatok na návštevu tejto hlučnej inštitúcie. Zo skrine som vylovil super jeansi a čierne tričko s tetovaním . Pol hodiny som strávil pred zrkadlom, kým som usúdil, že mám na sebe dosť kozmetiky, aby som zapadol medzi „diskomládež“.

Prišla hodina pravdy. Nasadil som výraz „som nad vecou“, ako som to odpozoroval od ostatných a vkročil som do zadymenej haly. Všade sa mihali ruky a nohy a namiesto vzduchu som dýchal cigaretový dym. Zbadal som svoje susedky. Po urputnom zápase s pripitým dievčaťom, slalome pomedzi stoličky a prekonaní prekážkovej dráhy z porozhadzovaných plastikových pohárov som sa dostal k nim. Pozdrav by bol neefektívny, tak som babe, čo bola najbližšie, poklopkal po pleci. Udivene sa otočila a keď ma spoznala, jej údiv sa ešte prehĺbil. Ten pohľad mi bol známy. Presne tak sa na mňa pozerala, keď sa dozvedela môj názor na diskotéky.

Kde sa stala chyba? Keď nechodím na diskotéky, dostanem nálepku „divný“, lebo pre každého normálneho človeka je diskotéka súčasťou života. Keď prídem, som „ešte divnejší“! Dobre, vzdávam to. Žite si svoj život, ja si budem žiť ten môj, bez diskotéky a s vašimi nechápavými pohľadmi.A teraz ma ospravedlňte, musím sa poradiť s priateľom, čo si oblečieme na wrestling. Čože? Vy ste nikdy neboli na wrestlingu? Nie ste náhodou trochu divní?.