Keď sa ráno pozriem do zrkadla zažijem veľký šok.Vidím tam osobu , ktorá sa na mňa cerí a vôbec ju nepoznám.

Na hlave má vlasy upravené ako Majster N. To chúďa dievča asi nepozná hrebeň.Po celej tvári má bodky, ako keby si na nej muchy urobili veľkú potrebu.Pod nevýrazním obočím má dve pomlčky, ktoré sa ani nedajú nazvať očami.pripomínajú totiž Číňana , ktorý aspoň mesiac nejedol ryžu. Jej nos až veľmi nápadne pripomína zobák slepého orla , ktorý už viackrát netrafil do hniezda ale do skaly.Pery má úzke a nevýrazné.Až po pár minútach prichádzam na to , že tá osoba na ktorú sa pozerám som ja.

Aj ked sa učím dobre usilovnosť nie je mojou silnou stránkou.Keby leňochody žili v naších geografickych šírkach určite by sa mi čudovali ako môžem byť taká lenivá.Alebo aspoň by ma považovali za svoju. Aj tá najmenšia maličkosť má dokáže vyviesť z miery.Ked sa nazlostím , vrieskam ako pavián.a do všetkýych strán rozhadzujem rukami.

Komu sa nelení , tomu sa zelení.Ja asi zelenú farbu v živote neuvidím. Môžem vám potvrdiť ,že niesom farboslepá.