Vážený pedagogický zbor, drahí rodičia, milí hostia,

dovoľte, aby som vás s radosťou privítala na stužkovej slávnosti triedy 4. A. Zároveň chcem zaspomínať na dni strávené v školských laviciach a poďakovať vám všetkým, pretože aj vy ste sa učinili o to, že tu dnes sme.

Konečne nadišla tá vytúžená chvíľa pre nás, žiakov. A tou chvíľou je odovzdávanie zelených stužiek. Stužky sú symbolom závratne rýchlo sa blížiacej maturity, ale aj akýmsi stupienkom, keď sa každý jeden z nás stáva akosi viac dospelým.
O chvíľu sa za nami zatvorí brána nášho detstva a kľúč od nej... Ktovie, kam sa len podeje. Všetko sa tak zrazu nenávratne stratí.

Ale do dospelosti vykročíme s vrúcnou rodičovskou podporou a láskou.

Mami, spomínaš si? Ty si ma pod srdcom cítila už vtedy, keď iní nemali ani len potuchy o tom, že existujem. Otec, ja viem, vy muži ťažko dávate najavo svoje city. Avšak z Tvojho správania viem, že si mi už veľa krát chcel povedať: „Mám Ťa rád!“ A ja môžem iba dodať: „Aj ja Teba, ocko!“

Drahí rodičia, vieme, že bez Vašej starostlivosti, trpezlivosti, cenných rád a nekonečnej rodičovskej lásky by sme neboli tí, ktorými sme dnes. Nemali ste to však s nami vždy najľahšie. Ale sľubujeme, že sa budeme snažiť žiť tak, aby sme neurobili zlé meno sebe, ale najmä Vám.

Drahí rodičia, dnes spoznáte ľudí, s ktorými sa deň čo deň štyri roky stretávajú vaše deti. Spolužiakov, s ktorými prežili nezabudnuteľné zážitky – lásky, sklamania, pekné zážitky, ale aj intrigy a závisť.  Ale najmä profesorov, nie vždy v najlepšom spomínaných a mnohokrát z nášho správania úplne vyčerpaných. Preto by som sa chcela obrátiť aj na Vás, vážení profesori. Veď Vy tiež každodenne beriete na seba výchovu nás, mladých, drzých, letargických študentov. Vás, páni profesori treba naozaj obdivovať, nie každý predsa dokáže zvládnuť toľko trápenia: rozprávať stále to isté, často s pocitom, že je to úplne zbytočné, bojovať s nezáujmom nás, študentov. Veď čo iné si želá každý učiteľ, ako to, aby jeho práca priniesla ovocie. Zatiaľ čo my, študenti, sa riadime heslom: „Z učenia ešte nikto nikdy neumrel, ale načo riskovať!“ Máme ešte iné priority, a to zábavu, priateľov.

Sme pritom hluční, ale niekedy sa mi zdá, akoby sme svojím krikom chceli prekričať svet. Sme hluční, ale budeme kričať dovtedy, kým si nevykričíme lepší zajtrajšok. A my, vaše deti i vaši žiaci, si musíme uvedomiť, že tento večer je len náš. Všetci ľudia, ktorých vidíme okolo seba, prišli kvôli nám.

A čo povedať na záver? Viem, teraz je už neskoro, aby sme všetok doterajší nezáujem len tak odčinili. Prepáčte! To je snáď to jediné, čo Vám môžeme povedať. Prepáčte všetko, čo sme napáchali vedome i nevedome.
Zároveň za všetkých ďakujem za skúsenosti, ktoré ste nám odovzdali, za dobrý príklad, nové poznatky, ktoré ste nás horko-ťažko, ale predsa, naučili.