Začalo sa to jedného pekného, ale ukrutánsky chladného dňa asi o pol tretej poobede približné pred devätnástimi rokmi a dvoma mesiacmi. Konkrétne to bolo dvadsiateho prvého decembra tisíc deväťsto osemdesiat sedem. Ak si dobre spomínam, teda z rozprávania druhých, viem, že to bolo za čias vrcholiaceho komunizmu. Vtedy celá naša rodina, hlavne mama, oco, babka a teta, s napätím očakávali príchod nového člena rodiny na tento svet a hlavne medzi seba. Keď sa tak nad tým zamyslím je môj „príchod“ viac ako zvláštny. Aj keď som nebol vôbec chorý a dokonca aj „detské“ choroby ma viac menej obchádzali, na púť životom som sa „vydal“ z nemocnice.
Keďže moja babička v tom čase pracovala v tej istej nemocnici, v ktorej som sa ohlásil aj ja, že je tu aj niekto nový a nemenej
dôležitý, mala informáciu o mojim veľkolepom príchode takpovediac „z prvej ruky“. Bolo jej oznámené: „Narodil sa vám chlapček Gabika“. Tak a bol som tu…
Najprv som bol len taký malý, nenápadný uzlíček s očami. A keď poviem s očami, tak s poriadnymi. Ako plynul čas tak sa formovalo nielen moje, najprv maličké, ale čím ďalej tým väčšie a dlhšie telo, ale aj moja myseľ a rozum. Detské dupačky mi boli čoraz viac tesnejšie a tesnejšie (nie, že by sa mame v práčke zbiehali). Získaval som postupne aj nové skúsenosti od prvých neistých krôčikov po vlastných, cez prvé neisté kroky do škôlky a neskôr do základnej školy, až po takmer záverečné kroky
do štvrtého ročníka strednej školy.
Keď som mal asi jeden a pol roka moji rodičia, teda skôr moja mama, mi venovali krásny darček, malú sestričku. Bolo to také malé, nie veľmi nádherné „škvŕňa“. Odmalička som si uvedomoval, že som jej „veľký brat“ a že ju musím chrániť (a jediný, kto má právo robiť jej zle som ja). Keďže je medzi nami iba malý vekový rozdiel boli sme už od detstva veľmi dobrý priatelia. Lenže ako čas plynul ja som sa dostal do puberty potom aj ona. A tak bol priateľstvu takmer koniec. Obidvaja sme sa dosť zmenili. Obaja sme „dostali“ viac sebavedomia a „trochu“ drzosti, každý z nás si našiel svojich vlastných kamarátov a priateľov. Hovorí sa, že „čas je najlepší lekár“, lenže ako ten čas plynul odlučoval nás čím ďalej tým viac, ale teraz keď sme už starší a dúfam aj rozumnejší opäť sa dôvera medzi nami začína vracať. Ale je viac ako isté, že už to nikdy viac nebude také, aké to bolo za „starých - dobrých“ detských čias. Vôbec to však nie je zvláštne, lebo medzi súrodencami to takto býva takmer vždy.
Približne v to čase som začal navštevovať materskú školu na Myjave, pretože sme tu bývali. Tu som konečne začal spoznávať nových ľudí, iných ktorý ma doteraz obklopovali, a hlavne ich charaktery a povahy. Mnohí z nich, tváriaci sa ako najlepší priatelia ma sklamali a zasa iní, tí pre mňa menej významní sa prejavili pozitívne.
A tu zrazu kde sa vzal, tu sa vzal bol tu druhý september tisíc deväťsto deväťdesiat tri. Ani som si vtedy neuvedomoval akým dôležitým sa stal pre mňa tento dátum a ako „hlboko sa zapíše“ môjho do môjho podvedomia. Bol to deň veľmi očakávaný a aj
trošku oplakávaný. Bol to proste a jednoducho môj, a nielen iba môj, prvý školský deň v živote. Do základnej školy som začal chodiť „v čistejšom dedinskom vzduchu“ v Rudníku, lebo sme sa sem presťahovali. „Vydržal“ som tu len tri roky. Nie, že by sa mi tu nepáčilo, lenže už som bol proste „veľmi starý“. Aj keď by sa tu pre mňa našiel ešte jeden ročník. Lenže moji rodičia povedali, aj keď trochu v predstihu, „už ti stačí“. Hoci sme ostali bývať v Rudníku ja som „bol vyslaný“ na ďalšie štúdiá na Tretiu základnú školu na Myjave.
Nástupom do školy na Myjave sa moje povinnosti znásobili. „Aby som toho náhodou nemal málo“ prihlásil som sa na prijímacie pohovory na osemročné gymnázium na Myjave. Celé toto „šialenstvo“ sa odohrávalo počas veľmi slnečného októbra. A tak som na týchto pohovoroch strávil dva dni (aj s cestami) za psychickej podpory oboch mojich rodičov. Prvý deň pohovorov sa konali takzvané psychotesty. O týždeň na to som sa „potil“ nad testami zo Slovanského jazyka a z Matematiky. Pán riaditeľ gymnázia „mal v pláne zobrať“ tridsať „najlepších pisateľov prímačiek“. Ja som skončil dvadsiaty ôsmy, ibaže „pod čiarou“. Takže som so štúdiom pokračoval naďalej na Tretej základnej škole. Keď sa teraz nad tým všetkým zamyslím som rád, že to dopadlo tak, ako to dopadlo a že som išiel na Strednú priemyselnú školu na Myjave.
Počas celej základnej školy bol môj študijný prospech medzi jedna celé dva a jedna celé tridsaťpäť.
V druhom polroku deviateho ročníka „mi osud uštedril tak veľmi tvrdý uder“ ako ešte nikdy predtým. Lekári mi zistili nádor na malom mozgu. Našťastie tento nádor nebol zhubný, vďaka tomu som sa z toho „ľahko dostal“ a po takmer polročnej absencii som sa vrátil opäť do školy. Lenže už nie do Základnej ale na Strednú. Vďaka mojim dobrým známkam ma sem zobrali bez prijímacích skúšok.
Tu som sa hneď v prvom ročníku dopočul (skoro) smutnú správu. Najstaršiu školu na Myjave, teda „moju bývalú základku“ zatvárajú. Prvý, druhý aj tretí ročník Strednej školy prešli viac menej bez problémov. Také menšie - väčšie starosti nastali spolu s príchodom štvrtého ročníka. Okrem mojich viac menej osobných ťažkostí sa pomaly ale isto začínajú približovať školské ťažkosti v podobe Monitorov a Maturít.
Všetky tieto udalosti ovplyvnili môj celkový vývin, niektoré pozitívne iné zasa negatívne. Ale pre toto všetko som proste taký, aký som a iný už asi nebudem, jedine ak... (za všetkým hľadaj ženu).
