Charakterizovať menšinovú časť mužskej populácie v pubertálnom veku pre mňa nie je ničím novým, skôr by sa dalo povedať, že pozorovanie tých zvláštnych a natoľko odlišných tvorov sa už pomaly stáva rutinou. Pre názorný príklad netreba chodiť ďaleko - stačí sa na malú chvíľu zamerať na skupinu jedincov, ktorí sa o čomsi dohadujú. Je fascinujúce pozorovať, ako dokážu v okamihu skĺbiť svoje pohyby, zhŕknuť sa okolo osoby s najsilnejšou pozíciou a veľmi zvláštna je najmä ich ťarbavá, mierne kolísavá, knísavá chôdza, ktorú možno nazvať ležérnou.

Faktom ostáva i to, že keď si chcete vybojovať nejaké postavenie, musíte pri rozprávanaí kričať tak hlasno, aby vás bolo počuť na kilometre ďaleko, vašim vlasom nesmie chýbať správny rozježený "šmrnc" a sedlo nohavíc bz sa nemalo nachádzať vyššie ako kúsok nad kolenami. Pokiaľ ide o komunikáciu, tá trochu viazne, pretože je v nepravidelných intervaloch prerušovaná vzájomným pošťuchovaním a hlasným smiechom. Priemerný chlapec takisto ovláda široké spektrum vulgarizmov, ktoré neváha vhodne použiť, kedykoľvek ho to napadne, často sa nechutne bavia o ženách. Problém však nastáva vtedy, keď pre vlnu nadávok zabudne, čo chcel vlastne povedať. Prejavuje sa niekoľkými znudenými výrazmi, v škole nedáva pozor a neučí sa ani doma, z čoho vyplýva, že všetky jeho školské známky sú výsledkom jeho prirodzenej inteligencie. Ďalšia ich klasická výbava zahŕňa obrovské ego a určitý podivný- zvláštny gén zodpovedný za nutkanie zaradiť sa do nejakej partie.

Témy chlapčenských rozhovorov sa točia prevažne okolo "hudby" v tejto dobe známej ako hip-hop alebo Rap, športu a počítačov. Tu zrejme je aj základný kameň komunikačnej bariéry medzi chlapcami a dievčatami, keďže spoločnými témami dievčenských debát sú móda, vzťahy a pravdaže-chlapci.