Všetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale máloktorý z nich sa na to pamatá). Očami dospelého človeka sa svet javí ináč, ako očami detí, a preto by im mali občas načúvať a snažiť sa pochopiť ako vnímajú svet. “ Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im treba stále a stále čosi vysvetľovať.”

Áno, je to pravda. Treba im vysvetliť plno vecí a znova ich naučiť vnímať svet okolo inak. Vnímať nielen to, čo je samozrejmé a výrazne viditeľné, vnímať detaily, ktoré svet robí svetom. Vnímať ovečku schovanú v škatuli, vychutnávať si každý západ slnka.

Práve to sa snaží naučiť malý Princ pilota strateného v púšti, vo svete dospelých.

To všetko sa však musia učiť postupne. Musia začať od začiatku ako dieťa. Avšak rola dieťaťa im nevyhovuje. Rola vážneho človeka je však na nich úplne šitá. Rola vážneho človeka, ktorá ich napĺňa pýchou. Ale to nie je rola pre človeka, ale rola pre hríb.

Uvedomujú si vôbec, že sú hríbom? Hríbom ktorého, duša sa rozdeľuje na kráľa, autoritu, márnivca, narcistu, pijana, ktorý pije, aby zabudol na svoju hanbu, že pije, biznismena, ktorý všetko vlastní, ale súčasne nemá nič. Je ich duša naozaj taká skazená? Plná seba?

V niektorých hríboch sa nachádzajú aj lampári, ktorí sa Princovi jediní nezdali smiešni. "A predsa on jediný sa mi nezdá smiešny. Možno preto, že sa zaoberá niečím iným, ako samým sebou.”

A odkiaľ vlastne ten malý nedotknutý princ prišiel? Jeho svet je úplne jednoduchý. Má tam 3 sopky a jednu krásnu ružu, o ktorú sa Princ s oddanosťou stará a má ju rád. Rastú mu tam baobaby, ktoré keby Princ poctivo nevytrhával, by mu roztrhli jeho domov. To je všetko. Nič viac ku šťastiu nepotrebuje. A ba! Má tam ešte niečo. Západy slnka. Samé detaily.

Jeho svet nieje plný dospelých ako ten náš. “Dospelí si predstavujú, že zaberajú veľa miesta. Pripadajú si ako obrovské baobaby.” Baobaby, ktoré roztrhnú svet malého princa, svet detí. Detí, ktoré žijú u nás na zemi. Ale aká je vlastne naša zem?

„Aká čudná planéta! - pomyslel si. - Je celá vyprahnutá a celá zašpicatená a celá slaná. A ľudia nemajú predstavivosť. Opakujú, čo sa im povie …" Je to svet dospelých. Svet menom dospelý. Svet, ktorý je uponáhľaný a nikto nevie kam alebo prečo sa náhli. Ľudia nasadnú na vlak a náhlia sa. "Veľmi sa ponáhľajú....Nejdú vôbec za ničím. Spia tam... Len deti si pritískajú nos na okenné tabuľky.” Nevedia, čo hľadajú. „Len deti vedia, čo hľadajú"

Čo dospelí? Nezaslúžia si hádam niečo? Nejakú odmenu? Ale začo odmenu? Za náhlenie sa? Za sleposť? "Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.” Majú srdce? Majú čím spoznávať?

Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme... ľudia nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. "Ak chceš mať priteľov, skroť si ma!”

Mal Malý princ priateľov? Jeho ruža u neho doma, o ktorú sa staral, je jeho priateľom. „No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. A ja budem pre teba jediná na svete …" Malý princ vedel, čo hľadá. „Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade… a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú."

"Dospelí sú rozhodne veľmi, veľmi čudní, vravel si v duchu princ počas cesty.”

"šetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale máloktorý z nich sa na to pamatá)” (predslov)

Malý princ nám pripomína detstvo, to nevinné a bezstarostné zmýšľanie detí, tú fantáziu a samozrejmosť, to jedinečné čaro, ktoré sa skrýva v každom dieťati, no postupne ho človek potlačí natoľko, akoby úplne zmizlo. Ale ono nezmizne, drieme v nás a čaká na to, kým ho prebudí niekto ako malý princ.