(recenzia)

Najslávnejšia kniha českého spisovateľa Miroslava Švandrlíka humorným spôsobom približuje temné stránky našej nedávnej minulosti. Autor v nej opisuje každodenné radosti a strasti vojakov v Pomocných technických práporoch – pracovných vojenských oddieloch zriadených armádou v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Kniha bola prvýkrát vydaná v roku 1969, neskôr však autorovi zakázali publikovať a svojho ďalšieho vydania sa dielo dočkalo až v roku 1990. O dva roky na to ju sfilmoval režisér Zdeněk Sirový a neskôr vznikol aj seriál podľa knižnej predlohy.

Motto tohoto románu, výrok poručíka Čaligu – „Keď bude vojna, nastúpite v prilbách do rieky a bojové jednotky pôjdú cez vás ako cez most!“ v skratke výstižne charakterizuje celú situáciu okolo „pétépákov“. Pohŕdali nimi ostatné bojové útvary, ich vlastní neveľmi inteligentní velitelia ako aj komunistická elita, v románe reprezentovaná ministrom národnej obrany Alexejom Čepičkom. Sám autor slúžil medzi čiernymi barónmi a tento fakt je zárukou autentického humoru.

Do útvarov PTP posielali vojenské autority hlavne politicky nespoľahlivých brancov, kňazov, inteligentov a umelcov, ale aj tých menej telesne zdatných. Čiernymi barónomi sa stali aj hlavný hrdina, asistent réžie Roman Kefalín, redaktor závodného časopisu Rudá vatra Dušan Jasánek, syn buržoázneho statkára Vata, akademický maliar Vločka a mnohí iní. Nastúpili do 66. pomocného technického práporu sídliacom v legendami opradenom zámku na Zelenej Hore neďaleko Nepomuku v západných Čechách. Tvrdým pánom Zelenej Hory bol súdruh major Haluška, zvaný tiež Terazky, pre jeho obľúbenú vetu „Čo bolo, to bolo, terazky som majorom!“.

Vyhýbanie sa svojim povinnostiam, neplnenie rozkazov, či podrývanie autority veliteľov boli na slávnom zámku na dennom poriadku. Vojenská morálka sa tomuto miestu vyhýbala širokým oblúkom. Z každej z nespočetných príhod však dokázali vojaci umne vykorčuľovať. Napríklad ako maliar Vločka, keď dostal za úlohu vyčistiť značne znehodnotené záchody.

„Vojak Vločka – vystúpiť!“ zavrešťal slobodník Halík.
Akademický maliar spravil krok vpred.
„Tak vy ste umelec, Vločka, však. V civile si malujete stromčeky a zarábate na tom ťažké prachy! Mastíte si vrecko a žeriete kaviár! Ale tu ste, Vločka, na vojne, rozumiete? Tu budete držať hubu a krok, inak pôjdete do lochu, jasné? Mám pre vás skvelú prácu. Vy ste ten estét, to si teda prídete na svoje. To vám poviem, Vločka, že vy ste sa takto ešte nemali.“
Odviedol maliara k záchodom, ktoré boli v ťažko popísateľnom stave.
„Vidíte tie hajzle, Vločka?“, spýtal sa, nadskakujúc radosťou.
„Vidím“, odvetil mu kľudne maliar.
„Tak teda dávajte pozor, Vločka. Vy si teraz vezmete kýbel a lopatku. Tou lopatkou naložíte do kýbla všetky tie, no ako sa tomu hovorí slušne?“
„Fekálie,“ povedal Vločka.
„Správne, fekálie, a odnesiete ich do latríny. Bude to asi dvadsať kýblov, všakže. Čo je to na vás! Potom vezmete handru a vytriete všetky tie misy, ale nie nejak halabala. Musia byť tak čisté, aby sa z nich dalo nažrať! Jasné?“.
Potom ponechal vojaka Vločku na svojom stanovišti a s nesmiernou zúrivosťou sa pustil do výcviku mužstva. Len keď okolo prechádzal Vločka s kýblom páchnucej tekutiny, vyčaril sa mu úsmev na tvári. Asi za hodinu sa dostavil Vločka.
„Hlásim splnenie rozkazu, súdruh slobodník,“ povedal zdvorilo, „Misy sú čisté! Môžete sa z nich ísť nažrať!“.

Každý, kto si chce aspoň v mysli pripomenúť vojenskú podobu komunistickej totality so všetkými jej absurdnosťami a nevadí mu miestami hrubší slovník, by mal siahnuť po tejto knihe. Nie nadarmo totiž patrí medzi najobľúbenejšie tituly v bývalom Československu.