Zima prešla a všetko živé sa začalo pýtať na svet. Sneh prestal odporovať a pokorne ustúpil pred novým životom. Slnko sa tiež akosi prebralo a zalialo krajinu rannou dávkou zlata. Všetko ako zázrakom dostalo farby dúhy a vysmialo sa tej všednej bielej, ktorá tu panovala počas chladnej zimy.

Ľudí i zvieratá, všetko to ťahá von, okúsiť teplejšie lúče slnka a pokochať sa prebúdzajúcim sa svetom. Bielu perinu nahradil mäkký zelený koberec a aby bolo tráve veselšie, pridali sa tiež prvé kvety. Nielen zeleň, ale i dvory na dedine sa prebudili. Počuť opakovaný gagot, neprestajné kotkodákanie, no i vyskot detí. Voda sa prestala hrať na urazenú a ľadovú a znova si obliekla kostým zrkadla.

Všetko je to ako na doskách divadla. Všetko sa zrazu prezlieka do iného šatu, hrá iné pózy a mení scenár. Z pochmúrneho sa stáva veselé a živé. Teraz sa režisérom stáva slnko, riadi celú hru, kto kedy vstane, čo rozkvitne ako prvé... Zvieratá súťažia, kto hlasnejšie zakričí a vtáky, tie nôtia svoje melódie nacvičované a utajené cez zimu.

Medvede si vystierajú chrbát a veveričky dojedajú posledné zásoby. Už ich viac netreba, už prišla jar.