Občas sa musíš pozrieť skutočnosti priamo do očí, a potom ju poprieť.

Bol deň, ako každý iný. Ráno som vstala, umyla som sa, najedla, neskôr obliekla a vybrala sa do školy. V škole sme písali polročné previerky a ja som bola dosť nervózna, ale nakoniec som to zvládla. Po škole som šla domov, napísala som si úlohy a keďže som mala voľný čas, išli sme sa s kamarátkou korčuľovať. Vždy nás to bavilo. Keďže sme dve úplne normálne 16-ročné baby, zaujímajú nás chalani. Chceli sme na nich na ihrisku zapôsobiť, a tak sme sa išli korčuľovať na U-rampy. Išlo nám to už celkom dobre, ale človek by neveril, čo dokáže urobiť jeden maličký kamienok na ceste. Naraz som sa o ten kamienok potkla a spadla. Všetci okolo mňa sa mi smiali, veď tak to už na ihrisku medzi deckami chodí. No nič, pozbierala som sa zo zeme a išli sme s kamoškou domov, aby som sa mohla ošetriť. Bolelo ma pravé koleno a obe ruky od toho silného nárazu. Vtedy som ešte netušila, ako to všetko môže dopadnúť, veď to boli len škrabance...

Dni plynuli, rana sa mi zahojila. S kamarátkami sme sa naďalej korčuľovali a balili chalanov na našich kúskoch. Raz sa ma kamarátka opýtala, čo to mám na kolene. Ja som jej bez povšimnutia odpovedala, že som raz spadla na korčuliach. Lenže ona sa to opýtala opäť. A vtedy som si všimla ako mi tam rastie hrčka. Spočiatku som si z toho nič nerobila, netrápilo ma to. No, keď som zbadala, že to je stále väčšie a väčšie, rozhodla som sa ísť k lekárovi. Lekár sa čudoval, načo som prišla s takouto hrčkou: "Veď to nič nie je," poznamenal. Urobil mi potrebné vyšetrenia, no tie nič neukázali. Doktor mi teda povedal, že je všetko v poriadku. Potešila som sa. Už môžem pokojne spávať, som zdravá.

Žila som si spokojným životom ďalej. S kamarátmi sme sa zabávali, chodili sme von, športovali. S jedným kamarátom z partie sme sa obzvlášť zblížili. Robila som si nádeje, snáď by z toho mohlo byť niečo vážnejšie... všimol si moje koleno a všetko bolo preč, už sa so mnou nebavil ako predtým. Vtedy som si všimla, že za tých pár mesiacov sa tá hrčka omnoho zväčšila.

Povedala som si dosť! Veď predsa vo mne nemôže niečo len tak bezdôvodne rásť! Navštívila som teda opäť lekára, no on reagoval na moju návštevu rovnako ako pred pár mesiacmi. Napriek tomu mi zopakoval vyšetrenia, aby som bola pokojná. Výsledky znovu nič nepotvrdili. Rozhodla som sa zájsť do Bratislavy za špecialistami. Noha ma už sem-tam pobolievala a ja som sa musela pohybovať pomocou francúzskych bariel. V Bratislave sa ma ujal jeden veľmi sympatický a príjemný doktor. Hneď som vedela, že zistí čo mi je, vyzeral tak múdro. Po celom dni strávenom na poliklinike kvôli množstvu vyšetrení mi lekár oznámil, že mám rakovinu v pokročilom štádiu.

V tom momente sa mi zrútil svet. Pomyslela som na to najhoršie, že odídem z tohto sveta tak skoro... bez prvého bozku, bez prvej ozajstnej lásky, bez nejakej pamiatky, ktorú by som tu po sebe nechala. Celý nasledujúci deň v nemocnici na oddelení onkológie, obklopená detičkami bez vlasov som sa zožierala týmito myšlienkami. Po rozhovore s rodičmi som sa rozhodla bojovať! Budem brať chemoterapiu... Znovu som si uvedomila, o čo všetko prídem, o moje dlhé vlasy, o mojich priateľov, ktorí sú ďaleko, o všetky možnosti, ktoré majú tínedžeri v mojom veku.

Časom som si zvykla na život v nemocnici... Rodičia ma navštevovali, snažili sa ma povzbudzovať. Rozprávali mi svoje zážitky a tiež ma rozmaznávali ako nikdy predtým. Aj priatelia za mnou občas prišli, priniesli mi kopu darčekov, aby ma rozveselili. Môžem povedať, že mi tam nebolo až tak zle. Celé dni som trávila s ostatnými deťmi a kamarátmi z nemocnice. Nikdy sme sa nenudili.

Po pár mesiacoch chemoterapie som sa tešila na príchod domov, no lekári mi však oznámili, že chemoterapia nezaberá. Bol to pre mňa ešte väčší šok ako keď mi oznámili, že mám rakovinu. Opäť sa mi zrútil celý svet, lebo som tušila, čo ma čaká... amputácia. Nevedela som a ani som si nechcela predstaviť život bez nohy. Operáciu som odmietala. Rozmýšľala som nad tým, že by ma už nijaký chlapec nechcel. Nemohla by som naďalej športovať, robiť to, čo ma baví, viesť plnohodnotný život ako predtým. Vypadali mi už všetky vlasy, ale nohy sa nevzdám!

Rodičia ma prehovárali, vysvetľovali mi, že mi pomôžu, že to zvládnem, ale ja som o tom nechcela ani počuť! Každý deň som prosila o to, aby som sa z tohto zlého sna zobudila, ale nepomáhalo to. Uvedomila som si však, že je to realita a už sa to naspäť nedá vrátiť. Povedala som si, som chorá, viem, že mnohí ľudia sa z tejto choroby vyliečili a podarí sa to aj mne! Po pár dňoch ma už zrazu nikto nenahováral na operáciu. Pomyslela som na to najhoršie... Lekári mi však neskôr vysvetlili, že chemoterapia opäť zaberá, a že bude konečne všetko v poriadku!

O tri mesiace ma z nemocnice prepustili. Bola som šťastná. Znovu som sa vrátila do školy, ktorá mi neskutočne chýbala. Všetci ma s úsmevom privítali. Áno, uvedomujem si, že choroba sa môže vrátiť, ale ja som silná a budem bojovať a viem, že sa mi to podarí!