(fejtón)

Ako každé ráno, aj teraz sa zobúdzam a nasávam svieži vzduch lúčnych kvetín a lesných plodov. Dostávam nutkanie vybehnúť na lúku. Tomuto nutkaniu zasa neodolám. Cítim príjemnú vôňu trávy a iných lúčnych kvetov, cítim aj pach kravského lajna. Svojou riedkosťou sfarbilo trávu na hnedo. Tak ako ja, aj toto lajno naberá energiu z lúčov Slnka. Vystiera svoje krídla do neuveriteľných rozmerov a pomaličky si vyschýna.

Zrazu ma omámila vôňa lesa. Pozerám sa pred seba, ale po minuloročnej kalamite tam zostali iba veľkoodberatelia lesných plodov. Sú riadne opálení a vidieť, že táto robota ich baví. Spievajú si rôzne pesničky v nejakom cudzom jazyku: Soske mange rovel ked ma nakavél... Uvedomujem si, že aj keď hory poriadne ubudlo, veľkoodberateľov je stále viac. Majú veľmi radi rodinné prechádzky po prírode. Stretávam sa s nimi každý deň. Majú celé ruky zafúľané od čučoriedok a hlavy od "čuča".

Na mojej ceste stretávam vychudnutého medveďa, vyplazuje na mňa hladný jazyk a sťažuje sa na nedostatok potravy. Prosí ma o uloženie sankcie na veľkoodberateľov lesných plodov. Veď aj on túži po fialových zuboch. Je starý, už ho nebaví naháňať pomočených turistov a vyjedať im konzervy s pomletými potkanmi.

Lesy sú zničené, a tým sa pokazili aj moje plány na výstavbu záhradky. Keď už hovorím záhradky, nedá mi nespomenúť si na kaleráb, mrkvu, jahody a hlavne čierne ríbezle, z ktorých naši vnímaví predkovia dokázali stvoriť ríbezľové vínko. Samozrejme degustujeme ho tak, aby sme neprišli o rozum.

Ale teraz sa už potrebujem vrátiť späť na lúku. Stále ma priťahujú dva staré buky, na ktorých som prežil polovicu svojho uleteného sveta plného neskutočných myšlienok. Sedím na pohodlnom konári, ktorý začal čiastočne hniť mne rovno pod zadkom. (Vždy viem, kam sa mám posadiť. Moja mama nerada perie moje večne zasvinené nohavice). Mám pred sebou vyliatu dedinu, pre ktorú mi tak srdce bije. Vidím koľajnice, vláčik a Jara, ktorý maľuje strechu. Zase je opitý! Padá, váľa sa vo farbe a rúti sa do kriačiny, ktorej výčnelok strechy tieni a nedovoľuje jej sa poriadne rozvíjať. Samozrejme, nie sú kríky ako kríky. Jedny nám spôsobujú bolesť, iné zasa radosť.

Ešte stále som v prenikavom ružovom svete slovenských krás. V našej prírode je možné ponoriť sa do hlbokých pocitov úľavy, vznešenia a krásneho opojenia voňavých lúčov prírody. Cítiť vôňu chutných hríbov, tam pod smrekom rastie rodinka dubáčikov, z trávy vykúka ryšavý kozáčik a pri trsti trávy ma volajú huby s vylisovanými hlávkami. Tieto huby nám prinesú žiaru do chmúrneho dňa premárneného uvažovaním nad zmyslom života. Na tvárach sa objavuje úsmev, ktorý sa vrezáva do života aj tým, ktorí čakajú na vlak hučiaci do temnôt. Ale ničia náš organizmus, čím nám skracujú život!

Cúvam späť do legálneho sveta na lúke plnej kvetov. Stále ľahšie a ľahšie kráčam. Vnikám do oblakov, ktoré mi predstavujú môj ružový balón – svet. Stačí jeden špendlík a tento môj svet sa natiahne na tráve, ako to lajno ktoré som už spomínal. Stále moje oči pozorujú okolitú panorámu. Zahľadel som sa na Kráľovú hoľu, na turistov, ktorí zarývajú svoje paznechtíky do snehu, ktorý ako jediný ešte bojuje s prichádzajúcim letom.

Premiestňujem sa na štíty Tatier a skúmam okolité svetadiely. Vidím až do Maďarska. Na kopcoch si môžem oddýchnuť od veľkoodberateľov lesných plodov. Vždy si kúpia palivo (čučo 2005) iba na 90 minút práce. Tu sa cítim výnimočný. Možno len preto, že som tu sám a konkurenciu som nechal baviť sa ďalej v krčmách presiaknutých plesňou a falošnými tónmi. Aj keď tu sa cítim jedinečný a výnimočný, stále sa vraciam do doliny a prispievam stenám svojou pesničkou. Tu sa končí každá lúka, tu priamo v krčmičke preplnenej poľnohospodármi, ktorým teplo každým dňom vysušuje hrdlá. Sú šťastní. Aj keď nemajú peniaze na jedlo, na alkohol majú peňazí dostatok. Toto ich šťastie je vysielané z ich zdravých červených tvári.

Dedinské krčmy majú poriadny kus výhod oproti tým nudným mešťanským. Za pultom stojí ukecaná fúzatá krčmárka, večne sa sťažujúca na život. Pred záverečnou začne „bordovieť“ od zlosti. Má zježené fúzy a z očí jej šľahajú plamene. Nuž, žienka potrebuje dávku. Peter jej kúpil vodku a už si pospevuje s nami popod hustý bajúz. O štvrtej ráno poslední mohykáni s fľašami vína sa premiestňujú na zábradlie pred školou, kde čakajú na borcov-poľnohospodárov, aby im mohli predať štafetový kolík s večným ohňom. Utekajú do práve otvoreného obchodu. Majú ešte 30 minút čas na „raňajky“.

Svojimi traktormi brázdia lúky, kosia všetku vôňu, s ktorou sa tak jar vytrápila. Zostávajú iba kravské lajná – vône nášho prekrásneho domova.