V jeden krásny jarný aprílový večer ma do nemocnice v Košiciach priniesol bocian. V nemocnici ma už všetci túžobne očakávali. Privítali ma so všetkou parádou. Šampanské, kaviár a samozrejme aplauz. Bol som veľmi dobré a veľké bábätko a rýchlo som sa učil. Ako 7 mesačný som už nevedel obsedieť, a tak som začal loziť kade tade. Prvé slovíčka ako mama, baba, oco som rozprával už ako 8 mesačný. A zlatý klinec programu nastal po roku, keď som sa postavil na vlastné a začal som chodiť. Bol som strašne šikovný.

Dni plynuli ako voda. Ani som sa nenazdal a bol tu prvý deň v škôlke. Veľmi som sa tešil, pretože doma bola strašná nuda. V škôlke som mal veľa kamarátov a kamarátok. Rád som sa hrával a jašil vonku na preliezačkách. To bolo moje. Mali sme veľmi chápavé pani učiteľky. Vždy nás vedeli utešiť, usmerniť. Hlavne vtedy, keď po mňa rodičia prišli omnoho neskôr ako pre ostatné deti. Rád si zaspomínam na čas, keď sme mali ísť spinkať a nám sa samozrejme nechcelo. Skákali sme z jednej postele na druhú a robili neplechu. Na to sa nedá zabudnúť, to Vám ostane v pamäti.

Všetko dobré raz v živote skončí, hovorí sa, a tak sa aj stalo. Začala sa nová etapa v mojom doterajšom živote. Povinná školská dochádzka. V prvej triede som mal samé včeličky, v druhej samé jednotky, a tak to pokračovalo až do piateho ročníka, v ktorom som mal svoje posledné čisté vysvedčenie. Pokračoval som dvojkami a vyvrcholenie prišlo v ôsmom ročníku, keď sa pridala aj trojka z matematiky.

Ja som vždy viac vynikal v športoch. Mám rád loptové hry. Baví ma hlavne futbal, ktorý hrávam už od svojich siedmych rokov.

Každú chvíľu príde ďalšia skúška, stredná škola, o ktorej ešte nemám žiadnu predstavu. Sám som zvedavý, ako bude pokračovať môj život. No čo už, hlavne že som zdravý.