Čo by som si priala, keby som mala na udici zlatú rybku

Azda každý človek niekedy rozmýšľal o tom, aké by to bolo, splniť si svoj sen. Sen, ktorý je pre niekoho úplne jednoduchý, nenáročný, no pre iného zasa nedosiahnuteľný, nemožný, či taký drahý, až je nemysliteľné si ho splniť. Ale aj napriek tomu každý z nás sníva, sníva o možnom i nemožnom. Sníva, pretože môže. Napĺňa ho to istým vzrušením či napätím, ale aj očakávaním a zvedavosťou. Aspoň pre mňa je snívanie veľmi uvoľňujúce a otvára mi okná do sveta fantázie, v ktorej nie sú žiadne príkazy ani žiadne pravidlá.

Každý rozumný človek vie, že zázraky sa jednoducho nedejú. To, čo chceme, si jednoducho musíme obstarať vlastnými rukami, či mozgom. Na svete je množstvo trápení, ktoré ľudia dennodenne zažívajú a musia sa s nimi vysporiadať sami. Žiadne čáry-máry nás nenakŕmia, neoblečú, nezaplatia za nás účty, a ani nesplnia naše povinnosti.

Každý deň sa dostávame do mnohých situácií, ktoré v nás vyvolávajú pocity dobré, no väčšmi vnímame tie horšie, nepríjemné pocity, ktoré musíme neustále riešiť. V takýchto ťažkých chvíľach človeka napadá mnoho rôznych myšlienok. Spytuje sa sám seba, prečo musí znášať tento tlak, prečo sa to prihodilo práve jemu, prečo sa to stalo práve takto. Vtedy človek často zablúdi vo svojej mysli aj do tých najtajnejších komôrok, premýšľa, uvažuje, húta, jeho fantázia pracuje naplno.

Zlatá rybka a jej tri priania, to je túžba asi každého z nás. Na svete existuje mnoho sebcov, ktorí by takúto fantastickú príležitosť premrhali na hlúposti. I keď, priať si niečo len a len pre seba, je asi to najľahšie, čo sa dá v tomto prípade urobiť. A čo by som si teda priala ja? Sprvu človek asi rozmýšľa nad materiálnymi vecami. A prečo nie, veď prečo by sme si neskrášlili život nejakou „maličkosťou“, ktorú by nám mohli všetci závidieť? A práve takí sme my. Sebeckí, nenažraní a závistliví. Slušne by sa dalo povedať, že sme neskromní. Celý tento svet na nás neustále nalieha a vyvoláva v nás chuť a vôľu vlastniť viac a viac. Chceme stále niečo nové, lepšie.

Neskôr, keď sa zamyslím nad naším svetom a spoločnosťou, uvedomujem si, koľko zla sa nachádza okolo nás. Zlo je v krajinách, mestách, na pracoviskách aj v školách, bohužiaľ je zlo aj v rodinách a vzťahoch. Zlo je proste všade. A čo to vlastne zlo je? Nie, nie je to žiadny prízrak, ani temné sily, je to správanie nás, ľudí. A tým nemyslím len násilie, ale aj intrigy a nenávisť, ktorá medzi ľuďmi často vzniká. V tejto chvíli je asi namieste otázka: Prečo sú ľudia vlastne takí zlí, prečo niekto neustále potrebuje bojovať, či niečo si dokazovať? A práve to by som chcela zmeniť. Zmeniť ľudí na nežné bytosti, ktoré nemajú potrebu stále súperiť, nechcú sa silou mocou stať tými najlepšími. Ľudia by mali byť tolerantnejší, citlivejšími a vnímavejšími voči iným. Často sa hovorieva: „Správaj sa k druhému tak, ako by si chcel, aby sa on správal k tebe“, a je to pravda. Keby sme to aspoň trošku dodržiavali, asi by sme tu žiadnu pomoc zlatej rybky nepotrebovali. Naučme ľudí byť dobrými a svet bude omnoho krajší. Avšak povedzte mi, ako sa to dá. Už aj to najmenšie dieťa sa učí byť agresívne, vďaka jeho rozprávkovým „hrdinom“, ktorí síce bojujú za spravodlivosť, ale vo väčšine prípadov pri tom využívajú zbrane, alebo aspoň fyzickú silu. Neskôr, v škole sa stretáva s rôznymi ľuďmi, rovesníkmi, medzi ktorých sa musí zaradiť. A hneď je tu otázka, či sa pridá k slabším, možno šikanovaným, alebo k tým silnejším, ktorí sú tu „pánmi“. Myslím, že si vyberie, teda, ak má možnosť, tú silnejšiu skupinu.

Počas celého života sa stretávame so zlom, no na to, aby sa niečo zmenilo by bolo treba aspoň kamión takýchto rybiek.

Práve šťastie je v skutočnosti veľkou prioritou ľudí. Budujú si svoje životy podľa seba a snažia si zabezpečiť pre seba a svojich blízkych čo najkrajšie chvíle. Najkrajší pocit šťastia je však ten, ktorý v nás vyvolajú úplné maličkosti. Tešiť sa z drobností je podľa mňa veľmi pekná vlastnosť. V tej chvíli človek na pohľad úplne žiari a má hrejivý pocit na srdiečku. Avšak, čo keď pocit šťastia nebol dopriaty každému z nás. Existujú aj takí, ktorých neustále sužuje strach, bolesť či zúfalstvo. Nie všetci žijú v harmónií a spokojnosti. Myslím si, že šťastie je k spokojnému životu veľmi potrebné, a preto by som ho dopriala každému.

Možností, ako využiť tri priania zlatej rybky, by bolo neúrekom, no vybrať tie najdôležitejšie, je veľmi ťažké. Ak sa ďalej zamýšľam, napadá ma množstvo dôvodov, pre ktoré by sa oplatilo ísť a zlatú rybku uloviť. Avšak táto úloha je veľmi ťažká a sama by som sa nevedela rozhodnúť, čo je dôležitejšie. Našťastie túto zodpovednosť nemám, a preto môžem potichu a v kľude premýšľať nad tým, čo by som si priala, keby som mala na udici zlatú rybku.