Písal sa rok 1990, presnejšie pätnásteho júla, keď tu zrazu uzrelo svetlo sveta jedno novorodeniatko. Ďalší člen rodiny, ďalší obyvateľ modrej planéty a samozrejme problém - „ja". Aj keď nastali nemalé problémy pri ceste na tento svet, dostal som sa na svet živý a zdravý.

Už od narodenia som v niečom vynikal. Keďže sa vraví, že nedeľňajšie deti sú lenivé, tak ani ja nie som výnimka. Mám dvoch súrodencov, a nakoľko som jediný mužský potomok medzi mojimi súrodencami, som aj prostredné dieťa, obliehané dvoma súrodencami ženského pohlavia. Keď som bol malý, bol som podľa mamy veľmi zlaté dieťa, pretože som spal a spal, nepýtal som jesť, a nerobil rodičom a staršej sestre budíček uprostred noci. Keď som dovŕšil jeden rok a moje záujmy trafili bubeníka priamo do srdca, čo boli aj nervy pre mamu, pretože som varechami bil o hrnce donekonečna. Ale tento môj veľký záujem moja mama využila vtedy, keď nechcela aby som ju otravoval pri varení. Jednoducho ma posadila, dala mi hrnce a varechy a ja som bubnoval.

No a čas plynul ďalej a moje mladé rôčky s ním. Po dva a pol roku môjho života som konečne dozrel na to, aby som navštevoval materskú školu. Ale keďže moje jednodňové skúsenosti v škôlke nedopadli najlepšie, rozhodol som sa, že do škôlky sa mi veľmi chodiť nechce, a keď ma tam moja staršia sestra každé ráno odnášala, tak som ju strážil aby mi neutiekla.

No a prišiel čas, kedy som musel škôlku opustiť. Ale neopúšťal som len škôlku, ale aj tie krásne roky ničnerobenia a neučenia. Keďže sa mojej rodine nezdalo, že som také zlaté dieťa, tak tu nastal môj veľký problém, a tým bola škola. Do školy som sa nebalil s veľkým úsmevom. Teda, chcem povedať, že odkedy som začal chodiť školy, nastali len samé problémy so mnou, pretože som bol lenivý a učiť sa mi veľmi nechcelo a škola bola pre mňa veľká záťaž, tak ako pre väčšinu z nás. Musím však priznať, že tie roky strávené v školských laviciach mi nič nevzali, ale práve naopak, priniesli mi v niektorých smeroch úplne niečo nové, nepoznané. Priniesli mi nadhľad k dnešnému svetu, ktorý má pozitívne, ale aj negatívne stránky. Našiel som si tam kamarátov, ale niekedy som pochyboval o ich dobrých úmysloch, aj keď niekedy som sám nemal dobré úmysly. Tých kamarátov mám doteraz a dúfam, že naše kamarátstvo sa tak rýchlo nepominie.

No a moje ďalšie štyri roky života pominuli a s nimi aj časy kedy som s kamarátmi trávil nekonečné hodiny behania po ulici. Nastal čas, kedy každý mladý žiak musel tráviť viac času nad školskými knihami. No a tie posledné roky na základnej ubehli ako voda a prišiel čas, kedy som sa musel rozhodnúť kam ďalej. A tak som sa dostal na Stredné odborné učilište strojárske v odbore mechanik-elektronik a s hrdým pocitom na duši, že som už starší. Ale tu nastal strach z otázky, ktorú si každý z nás určite kládol, „zmaturujem"? Bol to strach zo skúšky dospelosti, ktorý bude pretrvávať, až kým ho sám nepremôžem. To určite nie je koniec tohto príbehu. Uvidím, ako sa so mnou zahrá osud, a kam môj život bude ďalej mieriť.