"Ľudia nedostanú vždy to, čo si zasluhujú, dobré alebo zlé. Život nie je vždy taký logický", povedala Martinina matka, pani Austinová. "Ako ten dážď čo padá na spravodlivých a nespravodlivých?" Spýtala som sa. "Áno, ale napriek tomu nám ešte čosi zostáva, zostáva nám nádej a tým sa líšime od ostatného tvorstva. Musíme dúfať... dúfať v to, v čo veríme" Moniku dojala viera pani Austinovej a uvažovala, či aj ona tiež niekedy bude takto rozmýšľať. Či aj ona niekedy prijme to, čomu nerozumieme alebo čo nemôžeme zmeniť.

"Michael," zašepkala Monika jeho meno. Vždy ju považoval za Martininu rozmaznanú bohatú kamarátku, za decko, ale ona mu dokáže, že sa mýli. Spomenula si na ten jediný raz, čo na ňu hladeľ inými očami. Bolo to minulý rok, keď Martine darovala tú parochňu. "To si urobila pre Martinu?" "Prečo nie? Veď sme priateľky." Pohladkal ju po líci. Ona pozrela naňho spopod hustých mihalníc a srdce jej tĺklo ako splašené. "Ďakujem!" Nadvihol jej bradu, jemne odhrnul ofinu z čela a prstami jej prešiel po oblúko lícnej kosti. Skoro sa utopila v jeho očiach. Len-len sa neprestala ovládať a nezašepkala: "Michael, ľúbim ťa!" Vzrušená touto spomienkou sa posadila. Postupne, ako sa Martinin stav zhoršil až natoľko, že musela prerušiť štúdium a ísť do nemocnice, jej matka nemala dosť peňazí, Monika sa rozhodla usporiadať dobročinnú zbierku pre jej kamarátku.

"Hej Monika!" zakričal niekto z radu. "Dám ti sto korún, ak ma pobozkáš." Chcela odmietnuť, ale potom sa jej na tvári zjavil šibalský úsmev. "Daj tri!" Chlapec zastonal "Ježkove oči. Takéto veci ja robievam z lásky" Pretlačil sa cez dav.