Zase jedno ráno, keď sa mi do mozgu len veľmi ťažko dostal zvuk budíka na mobile oznamujúc mi, že je päť hodín ráno. V prvom okamihu som ho od zúrivosti takmer hodila o náprotivnú stenu.Včas mi všsk došlo, že takéto ranné vstávanie má svoj dôvod.Mobil bol len úbohým poslom.
O tri hodiny neskôr sa už školou niesol prenikavý zvuk zvončeka.Od písomky z dejepisu nás delili len sekundy a pár ľudí sa tvárilo akoby každú chvíľu mali dostať infarkt. Ja som ostávala pokojná a sústredila som sa na nádej, že nebudem odkázaná len na vlastné vedomosti. Z mojich myšlienok ma vytrhlo buchnutie dverí, od ktorých už profesorka kráčala ku katedre. ,,Posadajte si, odložte si všetky veci, na lavici ostane len pero a papier." To ani nemusela hovoriť. V duchu som ďakovala vyššej sile, že nespomenula, čo má ostať pod lavicou.Po chvíľke som sa zmätene pozerala na práve nadiktované otázky mojej skupiny a pokúšala sa zvolať svoje neuróny. Veľmi skoro som zistila, že tie sú zrejme rovnako lenivé ako ja.Obzrela som sa po triede a zalial ma pot.Všetci niečo horúčkovito písali, až som mala pocit, že prederú papier, poniektorí možno aj lavicu.Pohľad mi padol na profesorku. Vďačne som vyvrátila oči na strop a s láskou k písomkám ostatných treid, ktoré treba opraviť, som siahla do vrecka.
Bol tam! Môj úžasný, do najmenších detailov prepracovaný ťahák s mikroskopickým písmom. Jeho brat na mňa už netrpezlivo čakal v rukáve mikiny, ktorá nebola použitá kvôli zime, ale špeciálne na tento účel. Predošlý deň som pri tých dvoch strávila tri hodiny, takže som bola pripravená im spôsobiť tie najhoršie muky, keby ma zradili. Tak som ich vyberala, skladala, otáčala a skrývala, kým to šlo. Keď som konečne skončila a mala vypracované všetky otázky, bola som taká šťastná, že som ich skoro priamo pred zrakom profesorky vybozkávala. Moje šťastie pramenilo aj zo skutočnosti, že som nemusela použiť učebnicu pripravenú v lavici, čo robím veľmi nerada, keďže otáčanie stránok sa nezaobíde bez hluku. A tak som si pri zbieraní papoerov naplno vychutnávala pocit, že som sa vôbec nemusela zbytočne učiť a ani ma nenačapali.
O tri dni som pri rozdávaní písomiek sedela pokojne so stopercentnou istotou, že horšie ako na dvojku to nebude. Zrazu sa predo mnou zjavil hárok papiera, z ktorého na mňa zízala naozaj veľká červená päťka. Vstala som a zamierila si to ku katedre. ,,Pani profesorka, prečo mám päťku?" ,,Porovnaj si otázky so spolužiakmi." vypadlo z nej po chvíli.
Tak takto teda dopadla moja skvelá písomka. Úplne sa mi počas diktovania doplietli otázky oboch skupín a v klasáku pribudla ďalšia guľa. Zase mám čo opravovať.
