Stalo sa mi niečo neuveritelné

Obyčajná cesta bez známiek života, blikajúce lampy. Ulica bez známiek života. Napoli zozpadnuté staré komunistické ridinné domy. Na zemi čierny flak od vyhoretého auta. Občas prebehne stará odratá mačka.

Tak vyzerá ulica pred ktorou práve stajím, z hlboka sa nadýchnem a poviem si "Veď tadialto chdím každý piatok keď idem z akcie".

Ale myšlienka na nechutne znetvoreného chlapíka s ktorým som sa stretol pred desiatimi minútami v podchode. To vám bolo husté stretnutie. Išiel som ako klasicky z akcie po nejakých tých práskoch z marihuany na ukludnenie svojich pochmúrnych chutí po alkohole, a zrazu sa predomňou objavil vysoký chlap. Kryvé obočie, všade po tváry jazva, jedno ucho, a od krku smerom dolú zahalený plášťom, na hlave asi 10 ročnú nepratú čiapku s nápisom LoFo.
On vám normálne na mňa skrýkol "nemáš náhodou cigu?".

Ja samozrejme nefajčiar som mu odpovedal "sorry človeče, ale zrovna náhodičkou pri sebe nič nemám", rukami sa potlapkávajúc po vreckách.
Ani som nestihol dopovedať vetu a ten týpek sa začl smiať, keby len smiať, to vám bolo psichopatické blákanie, huba otvorená do korán, dokopi asi 10 zubov a to všetky čierne a ten puch, ten sa dal porovnať s mŕtvolou hodenou do výkalov. Pozeral som sa neho, nevedel som, čo mám robiť, on sa neprestával smiať, ja som sa cítil ako v nejakom horore. Po troch minútach divných pocitov som ho bezoslova obišiel a skľudným krokom kráčal domov.
Teraz, keď stojím pred tou ulicou mám prvý krát ten pocit, že ma niekto sleduje. Nechcem sa obhliadať, aby som nevyzeral vystrašene, a vykračujem. Pomali, ale s rozvahou prekonávam nervidrásajúce situácie, bezostrachu, ako napr.:padnutie smetného koša samého od seba a to len pár krokov odomňa, vykotúlanie sa flašky s poza rohu, či už vreskoty páriacich sa mačiek.

Vidím. A to prvý krát v histórii mojich samostatných pochodov domov, že v jednom okne sa svieti. S poza záclony na mňa niekto pozerá, to bol asi ten pocit. Za mojou maličkosťou sa ozýva nejaký divný zvuk, znie to ako strašne ťažké dýchanie nosom až funenie. Pomali sa otáčom, a tam on. Nalepený na mne ako buzerant, ten hnusný chlap z podchodu.

"Tak ty nemáš cigu čo? Tak ja som ti nechutný čo?"
"Ja som nepovedal že ste nechutný" Hovorím roztraseným hlasom.
"Prečo ma klameš? Ja viem že si to myslíš!" Kričí po mne s neuveritelnou zlosťou v hlase.

Načahuje sa po mňe. Čo mám urbiť? Teraz ma napadá iba jedna vec. Koleno mi vystrluje najrýchlejšie a najsilnejšie ako moja fyzický stránka dovoluje a zasahuje ho do rozkroku. Zápästie stlačené v päsť a bum úder na nos. Pozerá sa mňa bez známiek bolesti, akurá čo mu od nervov horia oči. Utkám pred ním, zakopávam o podlahovinu, je pomalší, chválabohu, no zrazu čierna mačka a pred mojimi nohami, precházda po ceste.

Ja silný poverčivý "ty kurva prašivá" kričím, cúvam tri kroky, a cítim hnusné pluzgiermi posipané dlane na svojich pleciach. V tú chvílu sa mačka otáča, prichádza ku mne a strašne na mňa syčí. Nechápem. Ruky sa ma púšťajú a počujem beh preč, a atršné krykoty. Otáčam sa a nikto nikde.
"On má strach z mačiek?" Opýtam sa sám seba.

Potom ma napadá "Veď tá mačka ma zachránila" otočím sa, že si ju zoberiem domov a dám jej najesť a napiť aj keď som silný alergik. No...mačka sa pominula, poobzerám sa a 20 metrov odomňa vidím môj vchod. V ruke držím správny klúč a vôbec si nepamätám ako som sa sem dostal a kedy som vytiahol ten klúč. Odomykám dvere, idem po schodoch, sadám na stoličku, a vravím si ,, už nikdy nejdem sám takto zhulákaný domov.