AKO JE TO, ČO JE

Ja neviem, pozerám sa z okna a
neviem. Ako je to možné, všetko čo je -
- môže byť hocijako, a aj keď
to nie je ako sa zdá
- JE TO.

ČO UVIDEL JEŽIŠ keď Kráčal PO Poli a BOL

PEKNÝ DEŇ.

Kde sa raz JEŽIŠ prechádzal po Poli
so svojimi učeníkmi, uvidel FIGOVNÍK.
Nebol to ale ten Figovník,
o ktorom sa väčšinou hovorí.

O TOM, aký Plagát
som včera uvidel. Šašovia, klauni,
draky, bohovia, démoni, pútnici,
básnici, anjeli, víly, čarodejníci. . .
Príďte do Cirkusu, kde vám Prečíta
umelec knižku
BÁSEŇ O JÚLII
Júlia ráno vstala. Vonku svietilo slnko a ona
pozrela sa na obrázok na stene. Bol tam
namaĽovaný strom, rieka, slnko, lúka
a vTáci hrali tam sa." Dnes bude krásny deŇ, tak
krásny ako tento obraz a jeho farby budú v mojich
Očiach a každý, kto sa do nich pozrie, bude šŤastný"
Povedala si, a potom sa poprechádzala po obraze
a zapla rádio:

"Prší a dážď padá v Lese je obloha modrá
JA som Tvoja" --Povedala ONA…
A keď ťa náhodou stretnem niekde v
Meste --"Pôjdeme do Kina ". Keď pôjdem na
Bicykli a stretnem ťa v PARKU …"Zoberiem
Si ťa" POVEDAL On A čo vravím Ja ?
TOTO JE CHVÍĽA KEĎ PRÍBEH SA ZAČÍNA.

pesnička sa jej páčila . Dostala cccccccccchut na
pohár mlieka. V chladničke nič také nenašla, a tak
sa vybrala do obchodu. Vonku bolo trochu chladnejšie.
Obliekla si šál, sveter, čiapku, otvorila dvere,
zbehla po schodoch a zastavila sa až pri schránke.
Čakal tam na Ňu list... obálka bola oranžovej farby
a na známke bola marilyn Monroe.
Júliu to veĽmi potešilo, pretože mala rada farby. List
si schovala do vrecka. Tak skoro ráno vonku nikto nebol.
Jedine električky rušili spev vtákov, slnko svietilo ako
na obrázku a ona sa tešila na list... Bolo krásne
už len pozrieŤ sa na Ňu , mala tak rozžiarenú
tvár... a keĎ prechádzala
parkom, už to nevydržala, sadla si na lavičku pod strom,
ktorý jej pripomínal jednu fotku a čítala. . . .

"Ahoj Júlia, mal som sen, v ktorom si
sa premenila na ANJELA a Tvoja Duša
žiarila a ja som ti čítal z jednej
Starej knižky rozprávky a ty si sedela
na hojdálke a
Smiala si sa"

v Tom liste boli nakreslené aj dvere, ktoré otvorila
a Vstúpila cez ne do LESA :

Prechádzaš sa po Lúke
s dáždnikom
V Ruke
Pri Rieke pozeráš
sa do VODY.
JE Tam MESIAC.
O Jabloň je opretý rebrík.
V NEBI sú ANJELI a ja
Ležím pod STROMOM.
Chcem sa HRAŤ
JE TO ZÁZRAK.
Mám LES Rád
Dá SA TU Dýchať
A
Prechádzať.
A hneĎ ako sa vrátila vybrala sa do obchodu kúpiŤ mlieko.
Oproti nej išiel EDWARD a v hlave mal TúTo Pesničku :

Rinaldo bol malý chlapec a mal červený
Bicykel. Raz ráno tesne po tom ako sa mu
Snívalo že odišiel, vstal a vonku pršalo...
Zobral si dáždnik šál a bicykel a podobne
ako predtým vo sne odišiel...
Ahoj Júlia, KDE si Bola a kam ideš…
ccccccccccccchceš ísť dnes večer do KINA?
A ona mu samozrejme sĽúbila, že do KINA pôjde, a keĎ
sa lúčili, pomyslela si :
"To je ale zvláštne, je to ako v pesničke, ktorú
som ráno počula...
A keĎ už pomaly vychádzal MESIAC nad DOMY, JULIA
si uvarila čaj A Sadla si DO kresla.
Vnímala svoj Dych AKO P o m a l Y vzduch
vstupuje do jej tela, a potom sa stráca v priestore...
Pustila si platňu MOZARTA, vybrala si knižku z
poličky a čítala si...
Osobnosť, čo je to osobnosť ?
Je to trvalé súcno alebo je tvorené z piatich
spôsobov uchopovania:
Tvaru
Pociťovania
Vnímania Podvedomých tvorivých síl . . .
KeĎ prišla pred KINO, EDWARD ju tam už čakal,
mal na sebe teplu flanelovú čiapku, červenú
košeĽu, čierne nohavice, tenké rukavice, v Ľavej ruke
lístky a nové okuliare s hrubým žltým
rámom z umelej hmoty.

"Ahoj EDWARD," čakáš tu dlho ?"
"Neviem ako dlho čakám, ale som rád že
ťa vidím. Za chvíľu sa začne film, volá sa
FARBY
Najprv asi tak pätnásŤ minút bola na celé plátno
premietaná len jedna farba, postupne sa ich vystriedalo 5. . .

Modrá
Biela
žltá
červená
zelená

pod každou z nich chodili titulky s názvami vecí
ktoré boli tej farby.

I. Obraz

Mesiac na nitke spí
snívajú sa mu pekné sny
a vôbec, ani len trošku, ani len vo sne netuší,
že k nemu z diaľky,
nesmiernej hĺbky čarovnej tmy 2x hlas
na krídlach vrany letí sám démon
plný znamení…

rýchlo!

Vytiahne - prestrihne nitku mesiac
Padá a za chvíľku v chladivej zemi celej z papiera
sám sa celučičký ponára…

hudobný prednes - klavír

II. Obraz

Ráno, keď záhradník Matúš kráča okolo jabloní,
prší, a tak pridá do kroku, rozpráva sa s bielymi ružami…
Po ceste, pri rieke, cez ktorú prejde po moste z dúhy
v tráve pred sebou uvidí

mesiac tam spí
mesiac si spí

husle + trúbka

III. Obraz
(sny, vízie mesiaca)

na planéte tisíce rokov vzdialenej (bas)
za čiernou dierou
všetko je iba sen (bas)

riekou tečie mlieko
a v stromoch, čo splnia ti všetko, hrajú
sa, hrajú Anjeli
hrajú sa, spievajú
tancujú lietajú a jeden z nich,
ten najstarší, ten najstarší sa obráti
a povie (obrá - apovie - ti )

Mesiac, Prosím ťa, Mesiac, Prosím ťa, zobuď sa 

a tak keď záhradník,
čo vždy chodí bosý
v tej chvíli, keď víly
čarovnej vody sa napili
a mnísi v jaskyniach
za pokoj sveta sa modlia,
prvé vtáky lietajú,
Slnko sa hrá,

Mesiac otvoril oči

„Ahoj mesiac“ „Ahoj Matúš“ „Kde to som a čo to tu je, to nie je nebo“
„Si v záhrade“ „Ale prečo, ako možné to je… “
„Vieš čo, našiel som ťa tu ako spíš a inak neviem nič,
tak poď ku mne, mám dobrý tabak,
starú platňu a knižku
a večer, aby neboli vlci a milenci smutní, môžeš ísť domov,
tak už poď!“

Dym stúpa k nebu, svet
sa stmieva a dievča
z platne si spieva
a spieva a spieva
a jej hlas sa nesie
tmou celou krajinou
v srdci rozžiari niečo,
čo dlho spí, niečo tak
krásne a jemné, stále tušíš, že je to v tebe,
a keď to objaví, kto to objaví? Oheň rozpáli.

Mesiac vstal, poďakoval, otvoril dvere, no neišiel
k rebríku v záhrade, neliezol po ňom do neba, vybral sa
za hlasom v srdci, za iskrou vnútri dievčaťa z platne
do sveta

Hudba

Celú jeseň putoval, nejedol,
nespal v noci, na hviezdy
sa pozeral, príbehy
po ceste rozprával,
v temných a tmavých lesoch
prebýval, sám zelenou
krajinou drakov a pegasov
prechádzal, až raz
prišiel až k mestu

VYSOKÉ KAMEMMÉ DOMY A PALÁCE SOCHY
DÉMONOV, ANJELOV, CHRÁMY A ZÁMKY PRED
NÍM V ĎIALKE KDESY TAM VNÚTRI dievča z platne
čaká…

(husle)

Mesiac blúdi po meste, pýta sa, ale nikto nevie, ľudia
akoby sa báli, a zrazu uvidí plagát

Dnes večer hrá sa „HRA“

a on si je istí, že „Ona v nej hrá“

vyžobre na lístok a prvý čaká a sedí v divadle

HRA

Kdesi pri mori princezne, zdá sa
Veľryby plávu v Severnom
Mori, na hrade chystá sa
Slávnosť, dnes hrá sa posledný príbeh Ježiša
Krista a celé Kráľovstvo je plné dobrých
znamení „Princezná, priprav sa, dnes budeš
matka Božieho syna, otec bude mať radosť
A ľahko ti splní želanie
Roztvorila ruky bežala
Po tráve hladila klasy
A spievala si :

Ó môj najkrajší princ
Láska dnes musíš prísť
A budeme tancovať navždy
Sa radovať v záhradách…
A keby prišli draci a
Príšery z morí, zoberieš
Meč a porazíš ich v boji…
Ó môj najkrajší princ
Moje srdce je tvoje a
Všetko je tvoje len
Príď, môj volám ťa
Príď…

A večer hrala Mária, bola tak krásna,
že otec Prišiel za ňou a odprisahal,
že splní jej každé želanie
Všetko, čo si praje, nech je to, čo to je !

Ona povie jeho meno, kráľ horko zaplače
a zakričí NIE !

Podľa veštby má princ priniesť skazu
celému jeho rodu, uvrhnúť do tmy
kráľovskú rodinu, rozvrátiť mier a krajinu.
Kráľ zaviera princeznú do veže a stráži ju…
Každý večer prichádza princ a cez čarovnú
lastúru s ňou rozpráva

Srdce moje, môj jediný kvet
Čo sa stalo, a prečo ťa väzní tam, čo bráni nám
byť spolu?…

Neväzní ma, má ma rád ale
bojí sa proroctva zlého,
z proroctva má strach

Nebesá prečo, prečo trestáte
práve nás… prosím ťa, jediná,
necháme proroctvá a utečieme
preč, tak nikomu neublížiš,
ujdeme ešte dnes…

Ale to musím opustiť otca a matku.

„Inak opustíš mňa!“ povedal princ

„Dobre príď zajtra“ a plakala

na druhý deň večer, premenil sa na
pavúka, vyliezol hore, držali sa za ruku,
ale keď bežali spolu po schodoch dole,
otec kráľ s mečom vo dverách stál
„mal som tušenie“ a tak bili sa bili sa,
a keď zlámali meče, na nádvorí kráľ
premenil sa na DRAKA, princ na LEVA a
rev hroznom boji padli mŕtvi obaja

Princezná vidiac tú hrôzu, pri ktorej
obidve polky jej srdca naraz stratili sa
a hrozivá prázdnota, ktorá zrazu zo
všadiaľ prichádza, vystúpila na okraj
hradieb a
Skočila

A tak sa hra skončila

Opona zapadla, ľudia tlieskali a ona sa ukláňa, ľudia
hádžu k jej nohám kvety, usmieva, usmieva sa.
Po všetkom tom k nej do zákulisia prichádza, chce
niečo povedať, stratí hlas… v tom k nej niekto príde, chytí
ju za ruku, pobozká, už sa len obzrie a mesiac je sám

Plače, narieka, beží preč, preč z mesta, ľudí, cez lesy
v duchu preklína „platňu, ju, záhradníka Matúša“,
stráca sa v močiaroch
Stráca sa
Hudba

Večer sa mu sníva, ako si pokojne pláve po oblohe,
počúva hudbu vesmíru, rozpráva sa s hviezdami,
necháva sa povoziť po mliečnej dráhe na veľkom voze…

Ráno ho zobudí
brat Slnko

„Ó Slnko, ty si nikdy nechcelo žiť ako človek, trošku
malej radosti, veď vieš na čo myslím…“
„To vieš že hej a ako často, ale pozri sa na
všetkých tých malých, určite by som ich spálil.
Ich život by sa stratil - moje svetlo je dar
- sám neviem odkiaľ som sa vzal - ale tu je moje miesto -

a Mesiac o tom premýšľal, boleli ho nohy, celý bol
dolámaný, stratený a ako tak išiel, videl Mravca,
Malého mravca ako nesie svojho druha. Povedal mu:
„Vieš, musím ho pochovať, zomrel už včera, ale v noci
som nevidel - zase bola hrozná tma - vieš, odkedy
nesvieti mesiac, noci sú smutné a dlhé ,
Ó kedy už vyjde“. . . ale prepáč, ponáhľam sa . . .“

A Mesiac zrazu uvidel všetkých tých, ktorým svietil na
cestu, Ľudí a vlkov, ktorí o ňom snívajú, Deti,
ktorým prinášal Sny; všetkým malým aj veľkým,
ktorým (aj keď o tom nevedel) hovoril:
„... že vesmír je veľký a zvláštny, plný
nepochopiteľných a vzdialených vecí, ktoré raz
musíme dosiahnuť a ešte mnoho iných vecí . . .“
A ako tak kráčal, pocítil túžbu byť tam hore, prechádzať
sa po oblohe, vrátiť čas, šantiť Len Tak a radovať sa
z každej nesmiernej chvíle

Pristihol sa ako
beží do záhrady
k rebríku, ako
beží . . .

a keď stúpal hore, niečo ho chytilo za nohu
bol to Démon ten démon, ktorý mu nitku prestrihol -
„Hej nezabudni na mňa“ a usmial sa
a v iskre jeho očí Mesiac spoznal: záhradníka Matúša,
dym ktorý stúpa, hlas z platne, anjela ľudí mesta, ju,
Slnko a Mravca

Vtedy pochopil
Vyšiel do neba
A
svietil .

...
Ách, to je krásne...
... Ó bože môj...

Keď som bol mladý a učil sa kresliť, môj učiteľ mi poradil, aby som si zadovážil lebku, lebku mŕtveho človeka, podľa ktorej by som sa učil kresliť - pochopiť trochu anatómiu, upínanie svalov, proste všetko, čo je pri kresbe tváre dobré poznať...

A tak som sa jedného daždivého rána vybral na cintorín Rozália v Košiciach. Išiel som električkou len s malou taškou na uloženie lebky a samozrejme so zošitom a ceruzkou. Dáždnik nemal som, ale čierny klobúk dobre chránil pred dažďom.

Za bránou čakala ma ríša mŕtvych a ich strážcov anjelov, ktorých som vtedy tak rád maľoval. Rozália je pekné miesto, plné vysokých stromov, zarastené kvetmi a vidno odtiaľ domy, v ktorých bývajú ľudia živí a ani ich nenapadne, že aj oni sem raz zavítajú medzi anjelov z kameňa, medzi ruže a stromy.

Po chvíľke prišiel som k otvorenej hrobke a vybral si z dvoch lebiek tú bielejšiu - pravdepodobne patrila nejakému mladšiemu dievčaťu - v tej chvíli ma zaujala. Zabalil som ju do papiera, vložil do tašky a šiel sa prejsť po parku pri labuťom jazere
a cez bočné uličky prišiel som až k Dómu svätej Alžbety, kde som strávil chvíľku v rozjímaní...

Potom som už len čakal na večer keď konečne sám vo svojej izbe rozbalím poklad a pri svetle sviečky až do rána budem si kresliť.

Možno poznáte tie zápalky na ktorých sedí chlapec s dievčaťom na mesiaci a jedia polievku a je tam noc tak chladivá - schováva tajomstvo...

A práve tými zápalkami zapálil som sviečku, ktorá mi posvietila na niečo úžasné, na niečo, načo sa nedá zabudnúť...

Vybalil som ju z papiera a položil na stôl, chvíľu obzeral si ju, ostrúhal ceruzku, a vtedy stalo sa to. Oči lebky tej začali svietiť - vyleteli z nej démoni a zo všadiaľ ozýval sa krik. Okno otvoril vietor a lebka prehovorila :

Keď chceš, Ty
Blázon, môžem ťa zobrať na cestu tam, kde ešte nikto živý nebol, prevediem ťa smrťou, peklom, nekonečným ohňom a jasným svetlom, ak len chceš... poď so mnou.

Nemusel som odpovedať, dokonale mi vedela čítať myšlienky a napriek strachu, zvedavosť moja nenechala ma stáť

Vedela som to,
Povedala a diabolsky sa zasmiala. V tom vzlietol som a cez otvorené okno s ňou, oknom vyletel som...

Posadila ma na koňa a sama celá v bielom a s kosou letela pri mne. Cestou zbierala duše a pila ich krv... Musíme prísť k bráne Kráľovstva Smrti
Smrť, to je dievča ktoré si si len vymyslel - môžeš s ňou vstúpiť do pekla alebo do raja - je to večnosť alebo koniec Tvojho života.

Spievala mi a cestou po meste hojne so sebou brala životy ľudí, mladých, starých, zvieratá, deti, starenky, kráľov, šašov, umelcov, bláznov...

A tak sme prišli do lesa. Do Lesa búrky a tmy. Zosadol som z koňa...
Tu kráčala pomaly... tu boli už všetci mŕtvi...
Zostali sme pred Stromom.
To on bol tou bránou do večnosti.
Pustila najprv svoje duše, usmiala sa, obrátila ku mne a povedala

Teraz sa neboj. V najbližšej chvíli sa tisíckrát narodíš, zomrieš, prejdeš celý svet - ale bude to len sen. Musíš ísť sám, a potom sa zobudíš vo svojej izbe, pri svojej kresbe lebky. A my sa ešte stretneme a bude to krásne...

A to svetlo potom mi skoro oslepilo oči... videl som žiarivé farby...hovorili ku mne, spievali a lákali ma... rozpadol som sa na tisíc častí, ocitol sa v tele matky... v tme videl, ako som bezmocný, či bol som už psom, alebo dievčaťom, duchom alebo beztvarou bytosťou. Ale videl som aj svetlo žiarivé, svetlo, ktoré mi skoro oslepilo oči, videl som ako v ňom kráčajú niektoré vzácne bytosti kamsi ďalej... plne šťastný.

A potom precitol som v izbe a kreslil lebku

Teraz som už starý a viem, že je tu. Počujem ju spievať, nikdy neklope na dvere... Proste si príde, keď sa jej chce