Beletrizovaný životopis

Vonku vládla tuhá zima a list kalendára bol otočený na mesiaci január. Štvrtý deň tohto mesiaca bol najvýznamnejším v mojom živote. Vtedy sa v trenčianskej nemocnici s veľkým krikom poprvýkrát otvorili moje veľké čierne oči. Meno Lucia, mi vybral môj starší brat Daniel, ktorý mi je dodnes veľkým príkladom. Ako malá som bola dosť uplakaná, no veľmi rada som sa predvádzala a neustále kládla otázku prečo. Neviem koľko som mala v mojom detstve bábik, ani kedy mi vypadol môj prvý mliečny zub, pretože sa na to poriadne nepamätám. Ale viem, že v mojom detstve mi vďaka mojim rodičom nič nechýbalo.
Čas plynul a o tri roky k nám pribudla aj sestra Silvia, malé kučeravé dievčatko.

Materská škôlka bola jednou z prvých výprav do nepoznaného sveta, plná zážitkov a nových kamarátskych vzťahov. Odvtedy prešiel rok a ako šesť ročnej mi mama nasadila moju prvú školskú aktovku. Tešila som sa, no po čase toto nadšenie opadlo. Začali sa školské povinnosti, ktoré boli na prvom mieste a dni bezstarostných chvíľ hier, obskakovania a ničnerobenia boli pre mňa minulosťou. Keďže som nepatrila medzi problémové deti po celých deväť rokov mi nerobili veľké problémy. Počas tohto dlhého obdobia som mnohokrát reprezentovala svoju školu či už v umeleckom alebo športovom smere. Veľké úspechy som mala hlavne v basketbale, ktorý ma spolu s vodáckym klubom a ping-pongom veľmi bavil. Už odmalička som sa strašne rada púšťala do nových vecí, preto môj deň vypĺňali krúžky rôzneho tipu.

Moje posledné vysvedčenie na základnej škole som dostala do rúk ako pätnásťročná. Najkrajším no zároveň najťažším ročníkom v škole bol ten deviaty. Najťažším preto, lebo som musela urobiť rozhodnutie, rozhodnutie s veľkým R. Tu sa prejavila moja nerozhodnosť, vlastnosť ktorej sa doteraz neviem zbaviť. A bolo to tu. Dňa štvrtého piaty sa mi otvorili ďalšie dvere, a to na Združenú strednú priemyselnú školu stavebnú Emila Belluša v Trenčíne, v ktorej momentálne rozbieham štúdium. Spoločnosť mi robí tridsaťjeden spolužiakov, s ktorými si dúfam o tri roky poviem:,, A máme to!“ V tomto období som zároveň začala navštevovať tanečnú umeleckú školu, ktorej som sa zo zdravotných dôvodov nerada musela vzdať.

Čas ubehne ako voda a mňa bude o chvíľu čakať ,,skúška dospelosti“. Vďaka nej a samozrejme jej úspešnosti by som chcela ďalej študovať na vysokej škole a pokračovať tak v duchu architekta. Dúfam, že sa mi to podarí. Myslím si, že maturitou či vysokou školou pre mňa ešte nič nekončí. Vo svete dospelých ma čaká ešte veľa skúšok, práce a úsilia.