Leto (umelecký opis)

Ranné kvapky rosa sa tichučko zaleskli v tráve. Bolo šero, ticho a ešte pomerne príjemne chladno. Za kopcom sa objavili prvé ranné zore. Obloha sa sfarbila rôznymi farbami, od svetlučko ružovej, cez oranžovú až po svetločervenú. Prvé ranné lúče začali dopadať na zem a šero sa začalo rozplývať. Bol to nádherný pohľad, nie však pre rosu. Tá vedela, že s prvými teplými rannými lúčmi tu už nebude. Jednoducho sa vyparí.

Slnko nesmelo vykuklo spoza kopca. Rozhliadlo sa a postupne nadobudlo istotu, že je správny čas zobudiť spáčov. Začalo teda stúpať, vyššie a vyššie, až bolo celé von a nastal deň.

Stromy sa zobudili na šteklenie lúčov a hneď sa odeli do krásnych voňavých pestrofarebných šiat. Lúky sa taktiež nenechali zahanbiť a vhupli do šiat hrajúcich všetkými farbami a vôňami sveta. Včielky, prebudené tou vôňou, ospalo vyleteli z úľov zbierať prvé dúšky nektáru. Vtáčiky začali spievať ranné piesne. Vítali nový deň a zobúdzali aj najposlednejších spáčov. Zvieratá vyliezli ospalo z brlôžkov. Rozutekali sa zháňať potravu alebo ostali len tak, vyhrievať sa na slnku a užívali si letný deň.

Slnko sa však rozhodlo ukázať im svoju silu naplno. S postupujúcim časom sa jeho horúčava stala takmer neznesiteľnou a príroda sa stiahla. Zvieratá si hľadali útočiská v tieňoch stromov a pri chladivej rieke, ktorá si tiekla kľudne ďalej a veselo si žblnkotala. Rybky si ďalej plávali nevnímajúc horúčavu vládnucu nad nimi. Les tichučko šumel vánkom, ktorý šantil v korunách stromov, akoby všetkých lákal, aby sa schladili v jeho tieni.

V podvečer začalo slnko pomaly klesať a páľava postupne prestávala mučiť vyprahnutú krajinu. Vánok sa zmenil na vetrík a ten zas na vietor, ktorý začal zháňať mraky dokopy. Postupne sa vytvorilo jedno obrovské búrkové mračno a zvieratá v očakávaní dažďa vyliezli z úkrytov. Mrakov stále pribúdalo a začali prekrývať slnko, ktoré sem-tam zoslalo na zem pozdrav v podobe posledných lúčov. Nakoniec nastalo šero.

Hromy zlovestne hrmeli a začalo sa blýskať ako predzvesť blížiacej sa búrky, avšak nepadla ani kvapka. Mraky len tak zlovestne viseli nad vyprahnutou suchou krajinou, ktorá túžobne očakávala životodarnú vlahu. Vtom konečne spadla prvá kvapka a za ňou sa už neostýchali ani ostatné. S narastajúcou tmou rástla aj sila dažďa, ktorý bičoval suchú zem vodou.

Všetko živé sa schovalo do bezpečia. Noc zasadla na trón a búrka zavlažila rastliny, volajúce po vode. Z búrky sa postupom noci stal mierny tichý dáždik, ktorý pomaly šumel, akoby nechcel zobudiť spáčov. Keď už spali úplne všetci, začal dážď strácať svoju moc, mraky sa rozplynuli a mesiac zasvietil na dažďové kvapky v tráve, ktoré sa ligotali skoro ako hviezdy nad nimi. Všetko stíchlo úplne a príroda sa ponorila do tvrdého spánku, z ktorého ju zas prebudia ráno prvé slnečné lúče.