Je ráno. Zasa počujem sestrin budík. To ranné vtáča vstáva o pol siedmej. Teraz počujem seba ako kričím, nech to láskavo vypne. Čosi mi odvrkla, ale veľmi ma to nezaujíma - spím ďalej. A teraz počujem bratov budík. Vôbec nechápem načo si ho nastavuje, aj tak spí ešte minimálne polhodinu po zazvonení. Práve ho vypol, ja už prebudená vstávam a čakám, či zazvoní aj môj. Musím si švihnúť do kúpeľne, lebo keď príde brat, už som skončila. A mne teda čas v kúpeľni ubieha taaak rýchlo. Bude to asi tým, že len zuby si umývam päť až desať minút. Potom sa snažím dať do normálneho stavu fasádu, no keď zaspím, mám smolu.

Takto vyumývaná, učesaná a niekedy aj namaľovaná, sa znovu dotrepem do našej detskej izby. Namierim si to rovno do mojej novučičkej skrine. A teraz sa začne ranný boj. Viem, že nie všetky ženy sú také, ale ja patrím medzi tie nešťastnice, ktoré nevedia, čo na seba. A pritom ani netvrdím, že mám plnú skriňu šiat. Keď už konečne nájdem tričko, ktoré hľadám pol roka a vypadnú mi aj nohavice - mám vyhrané. Vlastne ešte nie. Ďalším veľkým problémom u nás doma je nájsť rovnaký pár ponožiek. Mama síce každé ráno tvrdí, že určite tam niekde musia byť, ja ich však ani za svet neviem nájsť. Po malej chvíli sa však nájdu a potom uháňam do školy. Za desať minút z dolného konca mesta prejsť až na horný, už nie je problém. Ak to takto pôjde ďalej, zanedlho začnem behávať a potom sa prihlásim na maratón.

Keď dorazím do školy a vrazím do dverí, čo sa mi už párkrát stalo, niekedy narazím na triednu, ktorá ma „pokarhá“, že chodím neskoro a že „domáci“ by mali chodiť aspoň desať minút skôr. Keby ona vedela, že ja desať minút pred tými desiatimi, čo mi zaberú cestu hore strávim v kúpeľni, asi by mi ani neuverila. Do triedy vytrielim rýchlosťou blesku, ospravedlním sa za mini za meškanie a sadám do tretej lavice v strede. Žiadna sláva taký flek, ale opisovať sa stále dá.

Porozmýšľam chvíľu, akú máme vlastne hodinu a keď môj mozog naštartuje kolieska, vytiahnem príslušné knihy. Po desiatich minútach počúvania výkladu sa poobzerám ako žije trieda. Jasné, všetci „počúvajú“ až im uši trhá. Ani ja nie som výnimka. A tak v našej triede môžeme vidieť ako chalani za nami hrajú karty rovno pod profesorkiným nosom. A čo, že ich nevidí? V ďalšej rade zas prebieha tajné hlasovanie o školský výlet. Ani jedna strana navrhujúcich nie je spokojná a preto sa hádajú ako malé deti. Baby vzadu riešia novú časť Prison Break–u. Celkom s nimi súhlasím, že ten herec je na zjedenie. Na niektorých hodinách sa nám zadarí započúvať sa do zaujímavého výkladu, ale vždy len na chvíľku. Potom sa naďalej venujeme svojím aktivitám. Cez prestávky sa u nás riešia najnovšie diely Bailanda a samozrejme nikdy nezabudneme stávkovať na vypadávajúci pár. Často hrávame sedmu, ale kariet nám veľa nezvýši, ak sa zapojíme ôsmi a tak vznikne humorná situácia, keď nemáme ani z čoho ťahať. Hlavne, že je sranda. Samozrejme, že dávame priestor aj písaniu úloh, sme predsa poctiví žiaci teda opravujem – výberová trieda.

Po skončení vyučovania sa s radosťou a hlavne hrdosťou v duši, že som zasa raz prežila deň bez väčšej ujmy na známkach, poberiem domov. Mojou záľubou je hneď ako prídem domov skontrolovať mail-y a potom si krásne dlho zdriemnuť. Ako som raz čítala nejaký múdry časopis - od školy si máme dať na chvíľu voľno a ja to prísne dodržiavam.