referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vavrinec
Pondelok, 10. augusta 2020
Miesto, kde sa stále rada vraciam - beletrizovaný opis
Dátum pridania: 26.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kompot
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 919
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 3m 50s
Pomalé čítanie: 5m 45s
 
Vôbec som nemusela premýšľať nad miestom, kde sa rada vraciam. Nie je to môj domov, žiadne mesto a ani dedina. Nemôžem sa tam dostať každý, na to miesto smiem ísť len a len ja.

Je to miesto, raj na zemi, ktorý sa pre mňa nachádza na samom konci sveta. Ďaleko od všetkého a všetkých. Miesto vyzerajúce ako rozprávka, miesto, kde človek ešte nikdy nijako nezasiahol a nesnažil sa ho pretvoriť na betónovú džungľu. Nie je tam počuť žiaden mestský ruch, žiadne autá, vlaky, výťahy. Jednoducho nič, len kľud a pokoj.

Vzduch tam nie je ťažký, špinavý a plný smogu. Keď sa tam nadýchnem, moje telo sa zachveje a vzápätí roztancuje. Cítim tam len omamnú vôňu tých najvoňavejších, najkrajších a najrôznejšie sfarbených kvetov na celučkom svete. Ich farby sa spolu hrajú, prelýnajú sa od žltej až po modrú.Žlté vyzerajú ako chumáčiky zlatých nitiek. Červené ako rumenec na líčkach dievčaťa, keď uvidí svojho milého. Modré sťa najhlbší oceán, belasé ako ranné nebíčko. Biele ako čerstvo napadnutý sneh.

Keď som chvíľu ticho a nevidám ani hlások, zbadám starú medvedicu ako šantí so svojimi guľôčkami. Naháňajú sa, kotúľajú, lozia po stromoch. Sú ako malé obratné blšky, chvíľu sú tu a hneď tam. Ne brehu jazera je mama korytnačka, ktorá učí svoje malé potomstvo plávať. Na kameňoch sa vyhrievajú a opaľujú studeno krvné jašteričky. Užívajú si slnečné lúče a klebetia, čo sa v ich svete deje. Na skalách v jazere sú v perfektnom trojstupne zoradené žabky s hlavnou dirigentkou. Práve nacvičujú novú áriu. Ďalej od brehu, kde je už ticho a kľud, sú dve zaľúbené labute. Hrkútajú si, spolu plávajú v ďiaľ niekam do neznáma, netušiac kam. Voda tam nie je znečistená, nie sú v nej žiadne pneumatiky, odpady, nepotrebné veci. Nie je kalná a hnedá. Je priezračne a krištáľovo čistá. Vidieť v nej tie najfarebnejšie rybky ako nacvičujú spartakiádu. Tyrkisové, ružové, hnedé, žlté, oranžové. Hádam sú tam všetky farby. Skladajú sa do rôznych útvarov, pohybujú sa ako v chaose, ale je to chaos prekrásny.

Navôkol jazera je vždy rušno, stále sa tam niečo deje. Na poriadok tam dozerá strážca lesa. Je ním orol. Je už síce starý, súci na odpočinok, ale ja stále rovnako bystrozraký ako za mlada. Dozerá na všetko. Či je slniečko práve najvyššie na oblohe alebo zaľahlo k spánku, vždy krúži nad krajinou. Nachádza sa tam veľa stromov. Všetky sa pýšia svojimi bohatými korunami, vystavujú ich na obdiv okoliu. Všetky sa snažia byť krásne, všetky až na jednu starulinkú vŕbu. Tá nestojí o obdiv, nesnaží sa byť krásna. Tá krásna proste je. Je to ten najnádhernejší strom zo všetkých. Jej vetvy sú už od všetkého toho bôľu čo vypočula poohýňané až k samej zemi. Je to vlastne ten najobyčajnejší, svojím spôsobom nevýrazný, ale predsa nakrajší a najvýraznejší strom vôbec. Keď sa predieram jej hustým porastom konárov a vetiev, ktorý mi občas pripomína džugľu, uvidím malý magický svet v „srdci“ vŕby. Pomedzi každulinkú drobnú škáročku listov sa prediera slnečný lúč, ktorý dopadla na zelený koberec, ktorý je vôkol vŕby vytvorený machom. V jej korune je vždy krásne teplo. Za jej opevnením sa môžu všetci čerti ženiť, divé vetry môžu zvádzať kruté boje, no ona nedopustí, aby sa dostali dnu. Dnu k jej srdiečku.

Keď sa prizriem bližšie ku koberčeku , zbadám malinké chrobáčiky, lienky rôznych farieb ako tancujú lambádu na hudbu, ktorú vyosko v korune komponujú sláviky spolu s inými vtáčikmi. Spolu vytvárajú ten najlepši tisíc-členný orchester, aký som kedy počula. Hore v korune robia vtáčikom spoločnosť neposlušné, vždy plné energie veveričky. Skáču, lietajú z vetvy na vetvu. Naháňajú sa a skrývajú sa jedna druhej.

Najkrajšie v tomto mojom svete je večer, keď si slniečko líha do perín. Vtedy si sadnem na koberček z machu, vŕba ma silno obíjme svojími konármi, až mi prestane prúďiť krv v žilách a ja v jej nádhernom objatí sledujem, ako sa slnko hrá s oblohou, sfarbuje ju do najrôznejších tónov farieb. A táto hra sa odráža na kľudnej hladine jazierka. Všade je ticho, pokoj, kľud. Všetci sa poberú k spánku. Som tam už len ja a moja vŕba.

Toto je pre mnňa to najkrajšie miesto na zemi, tu sa stále rada vraciam. Je škoda, že toto miesto nie je skutočné. Existuje len v mojej hlave a myšlienkach. Ocitnúť sa tam môžem, kedy len chcem. Stačí len keď zavriem oči a . . .
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.