Vďaka Tatra banke som najlepší a nechutí mi treska

Keď som sa v osemnástke prvýkrát zamestnal, povedal som si, že si v banke zriadim účet. Taký poriadny, dospelácky. Keďže som bol ešte mladý, hlúpy a naivný, za každú cenu som chcel byť najlepší. Z reklamy som veľmi dobre vedel, za kým chodia najlepší, tak som sa k ním pridal aj ja. Nehovorím, že teraz už nie som mladý, hlúpy a ani naivný. To stále som. Po tých pár rokoch som však zistil, že som aj najlepší blbec.

Vďaka mojej banke už viem, ako sa žije v "Ríši divov". Jedného krásneho večera sa mi podarilo v jednom staromestskom obchode zabudnúť kreditnú kartu, ktorou som platil. Prešiel celý pracovný týždeň, kým som zistil, že mi v peňaženke chýba. Našťastie, z "Ríše divov" mi posielajú esemesky, takže veľmi rýchlo som zistil, kedy som kartou platil naposledy. Vybral som sa do spomínaného obchodu s nádejou a očami pre plač, či tam tú svoju nešťastnú kartu nájdem. Mal som šťastie. Síce tam nebola, akčná predavačka ju pár dní dozadu zaniesla na pobočku mojej banky. Cítil som sa ako v siedmom nebi. Škoda, že iba päť minút.

PRVÁ NÁVŠTEVA

- Ako vám môžem pomôcť? – opýtala sa ma Alenka, hneď ako som vstúpil do "Ríše divov".

- Pred pár dňami som si v obchode zabudol kreditnú kartu. Predavačka ju našťastie zaniesla na pobočku na Vajanskom nábreží. Mohol by som sa k tej karte nejakým spôsobom dostať? – opýtal som sa, tak ako to robia iba tí najlepší.

- Ale samozrejme. Zavolám tam, prezistím to a zajtra sa môžete po kartu zastaviť. – usmievala sa Alenka.

DRUHÁ NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtal sa Ignác v zelenej košeli.

- Včera som riešil s vašou kolegyňou Alenkou moju stratenú kartu, povedala, že dnes sa po ňu môžem zastaviť. Tu, hľa, je môj občiansky preukaz.

Ignác zobral preukaz a odišiel. Čas, kým bol preč, mi jasne naznačil, že stratených kreditných kariet s rovnakým menom a priezviskom ako mám ja, je zrejme veľa a on teraz prostredníctvom odtlačkov prstov a DNA zisťuje, ktorá je tá moja. Našiel tam však určite aj odtlačky akčnej predavačky, tak to teraz konzultuje s odborníkmi z policajného zboru. Tí si však s touto náročnou úlohou určite nevedia poradiť, a tak sa konferenčným hovorom spojili s kolegami z C. S. I. kriminálky Las Vegas a zatiaľ čo Ignác čaká v sklade platobných kariet na telefonát z policajného zboru, lúšti sudoku. Ja sedím a rátam čas, ktorý mi zostáva do konca obednej prestávky. Keď sa Ignác vráti za stôl, pri ktorom sedím, výsledok je jasný.

- Vašu kreditnú kartu tu nemáme. – sucho skonštatuje Ignác a dodáva: Môžete mi povedať, s ktorou kolegyňou ste to včera riešili. Ja sa s ňou spojím a dáme vám telefonicky vedieť, že čo a ako.

- V poriadku. Tu je moje telefónne číslo. – dodávam s kľudným výrazom, tak ako to robia najlepší a vzápätí volám kolegyni, nech mi cestou z obedu kúpi tresku a dva rožky.

TRETIA NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Pomôžem vám? – vycerila na mňa zúbky Alenka.

- Ja som tu bol pred niekoľkými dňami a riešil som s vaším kolegom Ignácom moju stratenú kreditnú kartu. Povedal mi, že sa s vami dohodne a zavoláte mi, kedy si po ňu môžem prísť. Ale doteraz mi nikto nevolal.

- A-ha, to ste vy, ten pán... Áno, áno. Už viem. Zistili sme, že vašu kreditnú kartu poslali z "Ríše divov" z Vajanského nábrežia do "Ríše divov" na Račiansku ulicu, pretože to je vaša materská "Ríša divov".