Vďaka Tatra banke som najlepší a nechutí mi treska

Vďaka Tatra banke som najlepší a nechutí mi treska

Keď som sa v osemnástke prvýkrát zamestnal, povedal som si, že si v banke zriadim účet. Taký poriadny, dospelácky. Keďže som bol ešte mladý, hlúpy a naivný, za každú cenu som chcel byť najlepší. Z reklamy som veľmi dobre vedel, za kým chodia najlepší, tak som sa k ním pridal aj ja. Nehovorím, že teraz už nie som mladý, hlúpy a ani naivný. To stále som. Po tých pár rokoch som však zistil, že som aj najlepší blbec.

Vďaka mojej banke už viem, ako sa žije v "Ríši divov". Jedného krásneho večera sa mi podarilo v jednom staromestskom obchode zabudnúť kreditnú kartu, ktorou som platil. Prešiel celý pracovný týždeň, kým som zistil, že mi v peňaženke chýba. Našťastie, z "Ríše divov" mi posielajú esemesky, takže veľmi rýchlo som zistil, kedy som kartou platil naposledy. Vybral som sa do spomínaného obchodu s nádejou a očami pre plač, či tam tú svoju nešťastnú kartu nájdem. Mal som šťastie. Síce tam nebola, akčná predavačka ju pár dní dozadu zaniesla na pobočku mojej banky. Cítil som sa ako v siedmom nebi. Škoda, že iba päť minút.

PRVÁ NÁVŠTEVA

- Ako vám môžem pomôcť? – opýtala sa ma Alenka, hneď ako som vstúpil do "Ríše divov".

- Pred pár dňami som si v obchode zabudol kreditnú kartu. Predavačka ju našťastie zaniesla na pobočku na Vajanskom nábreží. Mohol by som sa k tej karte nejakým spôsobom dostať? – opýtal som sa, tak ako to robia iba tí najlepší.

- Ale samozrejme. Zavolám tam, prezistím to a zajtra sa môžete po kartu zastaviť. – usmievala sa Alenka.

DRUHÁ NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtal sa Ignác v zelenej košeli.

- Včera som riešil s vašou kolegyňou Alenkou moju stratenú kartu, povedala, že dnes sa po ňu môžem zastaviť. Tu, hľa, je môj občiansky preukaz.

Ignác zobral preukaz a odišiel. Čas, kým bol preč, mi jasne naznačil, že stratených kreditných kariet s rovnakým menom a priezviskom ako mám ja, je zrejme veľa a on teraz prostredníctvom odtlačkov prstov a DNA zisťuje, ktorá je tá moja. Našiel tam však určite aj odtlačky akčnej predavačky, tak to teraz konzultuje s odborníkmi z policajného zboru. Tí si však s touto náročnou úlohou určite nevedia poradiť, a tak sa konferenčným hovorom spojili s kolegami z C. S. I. kriminálky Las Vegas a zatiaľ čo Ignác čaká v sklade platobných kariet na telefonát z policajného zboru, lúšti sudoku. Ja sedím a rátam čas, ktorý mi zostáva do konca obednej prestávky. Keď sa Ignác vráti za stôl, pri ktorom sedím, výsledok je jasný.

- Vašu kreditnú kartu tu nemáme. – sucho skonštatuje Ignác a dodáva: Môžete mi povedať, s ktorou kolegyňou ste to včera riešili. Ja sa s ňou spojím a dáme vám telefonicky vedieť, že čo a ako.

- V poriadku. Tu je moje telefónne číslo. – dodávam s kľudným výrazom, tak ako to robia najlepší a vzápätí volám kolegyni, nech mi cestou z obedu kúpi tresku a dva rožky.

TRETIA NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Pomôžem vám? – vycerila na mňa zúbky Alenka.

- Ja som tu bol pred niekoľkými dňami a riešil som s vaším kolegom Ignácom moju stratenú kreditnú kartu. Povedal mi, že sa s vami dohodne a zavoláte mi, kedy si po ňu môžem prísť. Ale doteraz mi nikto nevolal.

- A-ha, to ste vy, ten pán... Áno, áno. Už viem. Zistili sme, že vašu kreditnú kartu poslali z "Ríše divov" z Vajanského nábrežia do "Ríše divov" na Račiansku ulicu, pretože to je vaša materská "Ríša divov".
- Fí-ha. A čo teraz? Mám ísť na Račiansku?

- Nie, netreba. Stavte sa u nás o tri dni, zariadim, aby kartu poslali k nám. – ochotne mi ponúkla.

ŠTVRTÁ NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtala sa Hortenzia.

- Ja som tu riešil s vašou kolegyňou Alenkou a kolegom Ignácom moju stratenú kreditnú kartu. Z Ríše divov na Vajanskom nábreží ju poslali do Ríše divov na Račianskej ulici a teraz by sa už mala nachádzať u vás. Mohol by som ju dostať? Nech sa páči, tu je môj najlepší občiansky preukaz. – vyrapotal som, ako básničku. Však som najlepší, nie?

Hortenzia pozerala na občiansky preukaz a premýšľala. Ústa mala zvláštne pootvorené, takže som niekoľko minút mohol dokonale analyzovať jej fixný strojček na zuboch. A potom jej zrejme napadlo to najlepšie možné riešenie.

- Moja kolegyňa Alenka by sa o chvíľku mala vrátiť z obedu, takže počkáme na ňu. – usmiala sa a ja som premýšľal, že taký obed by som si doprial aj ja. Treska mi už akosi prestávala chutiť.

- OK. – povedal som, tak ako to hovoria iba tí najlepší.

- Ale všimla som si, že vám zrak padol na náš katalóg s nehnuteľnosťami. Kým sa vráti Alenka z obedu, môžeme sa porozprávať o hypotéke. Ste mladý a myslím, že je najvyšší čas rozmýšľať o vlastnom bývaní. – oči je zaiskrili.

- Nie, ďakujem. Ja sa toto tak skoro nechystám riešiť. Potreboval by som svoju kartu. – odpovedal som.

- Ale viete, že ceny bytov idú čoraz vyššie. Toto by bola pre vás tá najlepšia investícia.

- Nie, ďakujem. – odpovedal som ako najlepší na ponuku k najlepšej investícii.

- Však môžeme urobiť len takú nezáväznú kalkuláciu. – naliehala.

- Viete, Hortenzia, ja neplánujem zostať v Bratislave do konca života.

- To nevadí. My vieme prefinancovať nehnuteľnosti aj mimo Bratislavy – škerila sa Hortenzia.

- Hovorím vám, slečna. Zbytočne budete robiť kalkulácie, nijako mi v tomto smere nepomôžete. Ďakujem. – už mi úsmev začínal kysnúť.

- Ale tak skúsme. Kde by ste chceli bývať? – nedala si pokoj.

- Dobre teda. O pár rokov sa chcem presťahovať do Malagy. Mohli by ste mi, prosím, urobiť kalkuláciu, ako prefinancovať dvojizbový podkrovný byt neďaleko centra? – usmial som sa.

- Malaga? To je aký okres, prosím vás? – žiarila Hortenzia.

- Okres, to vám neviem povedať, ale je to v Španielsku. – skonštatoval som a rozmýšľal nad tým, aký geniálny asi obed Alena má, keď jej to trvá tak dlho.

- No, ale to ja neviem, či sa dá prefinancovať nehnuteľnosť aj v Španielsku. – prehlásila a pozerala na mňa ako na blbca.

- A kto to má vedieť, milá moja?

- Opýtam sa kolegu. Moment. – povedala a zdvihla telefón. Po minúte mi oznámila: Žiaľ, prefinancovať môžeme iba nehnuteľnosť na Slovensku.

Alenka nechodila a nechodila, tak som sa zdvihol a zavolal kolegyni, nech mi kúpi tresku.
PIATA NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtal sa ma Ignác.

- Ja tu už niekoľko týždňov s vami a vašou kolegyňou Alenkou pátram po mojej kreditnej karte, ktorá by už mala pricestovať z Ríše divov z Račianskej ulice. Mohli by ste mi ju, prosím, vystaviť? – vyrukoval som, tak ako to robia iba tí najlepší, na Ignáca.

- A há. To ste vy s tou vašou nešťastnou kreditnou kartou. – usmial sa Ignác.

- Áno, to som ja. Ten idiot, ktorý chce iba svoju kreditnú kartu.

- No, moment. – vyšlo z Ignáca.

Medzičasom prišla k stolu Hortenzia, ktorá sa ma ešte pred pár dňami snažila nalákať na hypotekárny úver.

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtala sa.

- Ďakujem. Ja čakám na vášho kolegu Ignáca.

- Všimla som si, že váš zrak padol na našu ponuku hypotekárnych úverov. – vyškerila.

- Ďakujem, slečna, ale v Malage mi vraj hypotéku nevybavíte. – odpovedal som tak, ako to robia iba tí najlepší.

- Malaga? A to je aký okres? – opýtala sa Hortenzia.

Vzápätí však došiel Ignác.

- Žiaľ, vašu kreditnú kartu v Ríši divov na Račianskej nemajú. Údajne by sa mala nachádzať v centrálnej Ríši divov, tam sa však teraz nedovolám. Všetko vybavím. Stavte sa u nás o také tri dni. A ak by som vám mohol odporučiť, spíšme žiadosť o prenos všetkej dokumentácie z Ríše divov na Račianskej k nám. Budete to mať tu, pekne, krásne po ruke.

A tak sme s Ignácom spísali žiadosť o presun všetkej dokumentácie do Ríše divov na Františkánske námestie.

ŠIESTA NÁVŠTEVA

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?

- Dajte mi moju kreditnú kartu! – vyletelo zo mňa, tak ako to nerobia najlepší.

- Akú kreditnú kartu? – opýtala sa Alenka.

- Robíte si zo mňa srandu?

- Jáj, to ste vy, pán Rončák, a vaša nešťastná kreditná karta.

- Áno, to som ja, najlepší pán Rončák a moja najlepšia kreditná karta!

- No, situácia je taká, že v centrálnej Ríši divov vašu kartu nemajú a predsa len by sa mala nachádzať v Ríši divov na Račianskej.

- Robíte si zo mňa srandu?

- Nie, nerobíme. To by sme si k najlepším nikdy nedovolili. Problém je v tom, že na Račianskej tvrdia, že ju nemajú.

- Tak je možno pod kobercom. Alebo si ju riaditeľ pobočky zobral, že ňou bude v zime oškrabávať námrazu z okien svojho BMW.
- Ha, ha, ha. – rehotala sa Alena a vôbec ju neštvalo, že platím za kartu, ktorú vôbec nemôžem využívať.- Stavte sa u nás budúci týždeň. Určite tu už bude.

Vyfáral som z Ríše divov a volal kolegyni, nech mi kúpi cestou z obedu tresku a dva rožky.

SIEDMA NÁVŠTEVA

- Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť? – opýtala sa ma Hortenzia.

- Nechcem žiadne úvery, žiadne hypotéky, chcem len svoju kreditnú kartu, po ktorej mi tu pátrate už skoro dva mesiace. – vôbec som sa nechoval ako najlepší.

- A s kým ste to riešili.

- Divili by ste sa, ale už aj s vami, aj s vašou kolegyňou Alenkou, aj s Ignácom.

- Ukážte mi občiansky preukaz.

- Páči sa. Tu máte môj najlepší občiansky preukaz.

Hortenzia čumela do monitora, ťukala a ťukala ako na štátnici zo strojopisu, až z nej vybehlo...

- No, ale vaša kreditná karta pred pár dňami stratila platnosť. Darmo vám budeme pátrať po starej, keď vám o chvíľku v schránke zavíta nová. – cerila na mňa fixný strojček.

- Vy si zo mňa robíte dobrý deň? – opýtal som sa ako najhorší.

- Nie, nerobíme. Môžem vám ešte okrem tohto nejako pomôcť, keď už ste tu?

Hyperventiloval som ako o život.

- Tak keď tu už sedím, mám na vás jednu prosbu. Ako osemnásťročný najlepší, síce hlúpy a naivný, som si u vás zriadil super skvelé podielové investičné fondy so životným poistením, na ktoré ma ukecala vaša kolegyňa Kamila z Ríše divov na Račianskej, keď som čakal na schválenie bezúčelového úveru vo výške 30 000.

- Ale áno. Rada vám to prezistím.

- Ďakujem.

- Momentálne tam máte niečo cez dvadsaťtisíc korún.

- Paráda. Kedy by som sa k tým peniazom mohol dostať? – oči mi zažiarili.

- Až o pár mesiacov vám uplynie trojročné zmluvné obdobie. Potom si môžete vybrať päťdesiat percent. – profesionálne odpovedala.

- Päťdesiat percent? – nevychádzal som z údivu: Ale však mi vaša kolegyňa tvrdila, že po troch rokoch si môžem s nasporenými peniazmi robiť, čo chcem!?

- Áno, ale nemali ste si zvoliť aj životné poistenie.

- O.K., Alenka, tak mi povedzte, kedy sa k sto percentám môjho šetrenia dostanem. – chcelo sa mi plakať.

- Po skončení vášho šetriaceho programu. – odpovedala stále kľudná Hortenzia.

- A to je?
- V roku 2045.

Ôsma návšteva

- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – opýtal sa ma Ignác.

- Už nijako. Len mi, prosím, zrušte moje podielové investičné fondy so životným poistením.

- Ale to sa vám neoplatí, prídete o veľké peniaze. Fondy stále rastú. – snažil sa ma odhovoriť Ignác.

- Nech rastie, čo chce. Ďakujem, nech ma to stojí, čo chce, prosím, zrušte to.

Ignác ťukal do počítača ako o život. Až z neho vyliezlo:

- Rád by som vám pomohol, pán Rončák, ale ak chcete skutočne vykonať túto stornáciu, musíte ísť na svoju materskú Ríšu divov. – povedal kľudne Ignác, ako vystrihnutý z obálky magazínu pre násťročné.

- Prosím? – opýtal som sa ako čisto čistý dement.

- Áno. Tento úkon môžu vykonať iba na vašej pobočke.

- Prosím? – opýtal som sa znovu.

- Neviem, o čo vám ide, pán Rončák, ale ak chcete zrušiť vaše fondy, musíte ísť do vašej materskej Ríše divov.

- A tá je kde, Ignác?

- Moment... Ignác ťukal a ťukal ako besný, ja som medzičasom volal svojej kolegyni, nech mi cestou z obedu kúpi tresku, dva rožky a Xanax.

- Vaša materská Ríša divov je na Račianskej ulici. – vyškieral sa Ignác.

- Ignác, vy ste sa tento rok v Ríši divov dohodli, že si zo mňa budete strieľať?

- Ale ja nechápem, o čo vám ide, pán Rončák? – divil sa Ignác.

- O nič. Iba o to, že pred vyše mesiacom ste mi tu, Ignác, riešili žiadosť o presun dokumentácie z Ríše divov na Račianskej na túto pobočku.

Ignác zmeravel.

- Možno je dokumentácia ešte na ceste. – odpovedal ako profesionálny poradca tých najlepších.

- Mesiac? – zajačal som.

- Môžeme spísať reklamáciu. – znervóznel Ignác.

- Počujte, to mi chcete povedať, že moja banková dokumentácia si teraz popíja miešaný alkoholický drink na Račiankom mýte, kým sa uráči dostaviť sem?

- Je mi to ľúto.

- Aj mne. – ukončil som návštevu.
Vybehol som z Ríše divov a akoby ma osvietilo, napadlo mi zavolať na super službu Ríše divov s názvom Dialóg:

- Dobrý deň.- Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť? – spýtala sa žena. Ak sa ma ešte raz niekto opýta, ako mi môže pomôcť, tak budem vraždiť.

- Ja by som sa chcel iba opýtať. Mám u vás brutálne nevýhodné investičné podielové fondy so životným poistením a chcem ich zrušiť. Na akej pobočne to môžem vyriešiť?

- Na ktorejkoľvek pobočke na Slovensku.

- Vy mi chcete privodiť infarkt, slečna?

- Nie prečo?

- Váš kolega Ignác z Ríše divov v centre mesta mi povedal, že to môžem zrušiť iba v mojej materskej Ríši divov.

- Tak sa za ním vráťte a keď vám bude toto tvrdiť, povedzte mu, nech zavolá na Dialóg.

Už neznášam tresku. Čas sú vraj peniaze. Keby som zostal v Ríši divov, prídem aj o oškrkátkované slipy. Nie ďakujem. Nepotrebujem byť za každú cenu najlepší.

Prosím, presvedčte môjho šéfa, aby mi dával výplatu v ponožke.