Niečo sa mi stalo

Niečo sa mi stalo

Snažila som sa pozhasínať všetky zdroje, ktoré vydávali akékoľvek zvuky, či šírili lúče, potrebné, možno aj smrtonosné. Ale hoci moja námaha už viacnásobne prevýšila počiatočné snaženie, nedarilo sa mi. Stále ešte niedke niečo šumelo, blikalo, vysielalo, kontaktovalo viditeľné s pominuteľným, aktivizovalo zúčastnených aj ľahostajných, dokonca i tých, ktorí všetko kritizovali a odmietali, len tak, zo svojho vlastného princípu.

Komunikačné linky boli neustále v pohotovosti. Tri týždne gravidná ženská si prostredníctvom nich zabezpečila bezúročnú pôžičku, aby sa malá húsenička nezakuklila v jej vnútornostiach. Vynikajúci štart do života bez problémov s výchovou nežiadúceho potomstva.

Veď svetu na živote jednotlivca málo záleží. Inkubátory skapíňajú bez energie, bolo veľa dôvodov na zrušenie jej výroby. Ľudské telá sa premieňajú na ukážky cynizmu zbabelých trpaslíkov. Besnenie a estetizácia sveta sa koná bez morálneho poučenia rozprávok.

Robím čo môžem, ako viem. Vyliala som z hrnca čerstvo navarenú zeleninu, asi bola dobrá, ale zle som sa vyspala. Vyzdobila som tou pestrofarebnou zmesou hygienický porcelán v bytovom jadre. Do prázdneho hrnca som nasypala viac vrstiev rozmanitej zeminy a v tvare sústredených kružníc som povysádzala urastené listnáčiky. Mierne som tým odbremenila úzku podobločnicu okna mojej izby, troška som po tej robote upratala a chvíľku som si oddýchla.

Komunikačné iskry ma nenechali dlho na pokoji. V slnečnom popoludní ma vytiahli na ošarpanú terasu. Od susedov práve vynášajú smeti. Sú úzkostlivo čistotní, neviem odkiaľ ich vždy nazbierajú plné koše a vedrá. Kontajneristi ich nestačia triediť a odnášať. A to od najskoršieho rána do obedňajšej prestávky. A potom niekedy v noci s odrazkami na šatách, aby ich neskántrili nejaké iné podozrivé indivíduá. Často ich sledujem spoza rolety, najmä keď ráno vstanem zle vyspatá. Mám zhasnuté v izbe, ale aj oni majú tiež pozhasínané v očiach, v duši. Mlčia, sú nápadne nekomunikatívni, vypálení, ale to nie je mojou zásluhou. Či aj ja mám svoj diel viny?

Lejem si z plastikovej fľaše jej obsah na hlavu. Sypať popol v tomto okamihu je pre mňa nemožné. Sladká lepkavá tekutina sa mi mieša s mierne presolenými slzami, dôsledne ma ovlažuje, cítim únavu i úľavu. Privretým pohľadom kĺžem po kvapkách z mojej tváre. Na tričku mi píšu nečitateľný odkaz. Nevyperiem tie čiaranice, kým ich nerozlúštim.

Zamyslela som sa a pohlo ma to. Bez činov k slovám. Zrozumiteľne vykríknem, som vymenená.

Vynášam ťažký hrniec von, umiestňujem ho na priedomie ubytovne, nech spríjemňuje príchod osamelým nájomníkom, prípadne ich nejako inšpiruje pri odchode. Spokojná aj znepokojená ten hrniec pozorujem. Neprestávam sa každodenne čudovať, že ho ešte nikto neprevrátil, neukradol, neovracal, ani doň nevhadzuje nedopalky z cigariet, že tam stále živo existuje.

Zázračný kvetinový hrniec! Komunikuje po svojom, ale účinne, keď tam pretrváva, dokonca rastlinky bohato zakvitli. Žmurkajú do okolia modrými lobelkovými očami, esteticky sa prihovárajú svetu.

A tam kdesi čaká dieťa. Kníše sa ako lúčik zo svetla sviečky v prievane. Bez opatery ho pohltí temnota.

Prvý zúbok na kôrke chleba. Vylomil sa bez cudzej pomoci, skoro bezbolestne, len kúštiček striedky sčervenelo. Dieťa neplače, nemá komu. Kým niekto príde, už má kompletný umelý chrup.

-Láskavo vypadnite,-osopí sa zostarnuté decko.-Kde ste sa doteraz flákali? Ťahajte dočerta, už ma neprevychováte. Už nie som čistý plamienok, som schopné podkúriť celej galaxii!-

Kedy je neskoro?

Lobelky stále komunikujú.

Odkazovač mobilného telefónu dáva dobré rady. Sú drahé, ale nepomáhajú. Je nevhodné ich šíriť ďalej, aj keď nezištne.

Kedysi som mala túžbu zažínať, svietiť, myslieť, milovať. Čosi však prasklo, tá porucha vraj je neopraviteľná.Skúsim sa opýtať neskôr.

Blyslo mi v hlave. Musím zhasnúť?