-Tak,ešte jedného, je tu miesto asi tak pre jedného a končíme!-
-Neni za čo,-odvrkol civilný.
-Niečo vymyslíte, nech neodídeme prázdni-, tichšie mu poradila ďalšia uniforma.
Dovliekli jedného v bielych nohaviciach a žltej košeli,vyzdobeného zlatom, bachli ho o kapotu a už aj sedel v zamrežovanej dodávke.
-Ostatní pokračujú v zábave!- zakvičal z amplióna povel, a keď úskokmi vzad a so zbraňou v nejakej pohotovostnej polohe posledný čierny opustil priestor, v bare nastal ohromný vresk. Blikanie svetiel všetkých farieb a jašenie pokračovalo ako mávnutím zázračného prútika. Ja som však nebola schopná sa zabávať.Chlapci ma povzbudzovali, škerila som sa, no nebolo mi to smiešne. A do smiechu mi nebýva ani teraz, keď si občas na to spomeniem. Vždy sa mi pri tej spomienke zjavia škorpióny so svätožiarou.