referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zora
Sobota, 22. januára 2022
Škorpióny so svätožiarou
Dátum pridania: 09.11.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lunka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 285
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.5
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 5m 50s
Pomalé čítanie: 8m 45s
 
Tá pozvánka nás prekvapila, a veru sme sa potešili. V našom ochotníckom divadle sme schopní všetkého, len aby sme dosiahli úspech a slávu a dobre sa pri tom pobavili. Mne sa kvôli môjmu veku, postave a najmä hre na akordeóne dostávajú zaujímavé roly. V nich môžem všetky svoje danosti predvádzať a mám zážitky, ktoré by som ináč poznala len z filmov alebo rozprávania. Ako minule, keď sme prijali to pozvanie.

V chýrnom diskotékovom klube sa mala konať promócia novej značky liehoviny, v sovietskom štýle, kde sme mali prispieť k zábavnému priebehu celého večera, možno až do rána. Nechodím už do barov, tobôž nie na diskotéky, ale dala som sa nahovoriť. Podľa predstáv organizátorov sme mali vystupovať ako partizáni, harmonika bola nevyhnutná. Keď som sa uvidela učesaná do vrkočov, v dlhej zaplátanej sukni, vyťahanej veste, s ušiankou na hlave, s odznakmi na chrbte, lebo na prsiach by mi ich pre harmoniku nebolo vidieť, smiechu som sa nezdržala. Na staré kolená takto sa doriadiť! Na chlapcoch tie partizánske uniformy sedeli výborne, aj v nich vyzerali akosi dôstojnejšie, a keď si zavesili na plecia pušky, ľahko by sa ich niekto naľakal.

Našou úlohou bolo vonku pred vchodom do baru robiť reklamu uvádzanej liehovine a vytvárať hneď pri vstupe dobrú náladu. Ja som podfarbovala atmosféru vyhrávaním na "garmoške", pričom sme sa snažili spievať piesne autentickým ruským tembrom. Chlapci ponúkali na ochutnanie nový nápoj a namiesto vstupeniek uväzovali pionierske šatky, zväzácke kravaty, pripínali odznaky a vyznamenania a kto sa čudoval, či zdráhal, ocitol sa priamo pred hlavňou dreveného samopalu.

Mali sme veľký úspech nielen u príchodzích, ale vybiehali von aj tí, ktorých prestali zaujímať v bare najnovšie disko-hity. Pripíjali si s nami, spievali, tancovali kazačok alebo nejaký íný ľudový dupák, mohli si zapochodovať v rytme vojenských a budovateľských piesní, alebo len tak pozerali a počúvali. Keď sme všetci začali vyzerať ako malý Alexandrovov súbor, už som vôbec neľutovala, že som išla, lebo takú zábavu by som si ani nevedela predstaviť. Nálada bola výborná a všetci už poriadne rozbláznení. Čas postúpil, prílev nových návštevníkov ustal. Pokračovali sme v bavení vnútri veľkého baru.

Najskôr sme vyhoveli mnohým žiadostiam odfotografovať sa s nami pri soche Lenina s knihou a potom sme sa venovali individuálnym záujmom hostí. Lietali vtipy, hladina alkoholu v krvi stúpala. Aby sme celkom neprišli o rozum, preriedili sme si telesné šťavy ruským borščom, mimoriadne vydareným. Šalenie, laserové lúče a divoký pohyb uťal hlas z amplióna:

-Zostať na mieste, ruky hore, nehýbať sa!!!-

Rozjašená som sa nazdala, že nasleduje ďalší zábavný program, o ktorom sme vonku nevedeli. Zatiahla som fanfárový akord z harmoniky, ale všetka kapusta z boršču mi vyletela skoro ušami, keď nadomnou zastal nejaký čierny zurvalec so zbraňou, kovovou, naozajstnou, bol ovešaný rôznymi predmetmi, čo neviem ani pomenovať, blýskal na mňa bledými očiskami z čiernej kukly, čosi na mňa tak zrúkol (alebo niekto iný?), až mi skrútilo vnútornosti. Stiahla som sa za harmoniku ako za ochranný štít, a asi som sa voľajako scvrkla, lebo mi spadla z hlavy partizánska čiapka s veľkou červenou hviezdou. Neviem, prečo som si ju chcela naspäť nasadiť, ale to tak dopálilo toho čierneho, že ma schňapol a vyviedol von. Mechy harmoniky zakvílili, čo ma stálo takmer úder obuškom. Nielenže som sa scvrkla, mne aj cvrklo. Vonku už bolo opretých o múr, ako pred popravou, niekoľko nespratníkov, postavili ma vedľa strašne papuľnatého, stále opakoval:

-Nič som neurobil,- ešte aj keď jednu dostal.

Chcela som sa odsunúť k nejakému už stíchnutému, aby sa aj mne rana neušla, ale nebolo to možné.

-Ruky hore a dívať sa na zem! -boli rozkazy, ktoré sa museli okamžite splniť.

Otrasná póza s rukami hore a harmonikou na hrudi. V tom momente som potrebovala sadnúť si na záchod. Nemožné! Všetku svoju vôľu som sústredila na to, aby som nevykonala nič mimo pokynov, lebo už som sa začala orientovať v tom, čo sa deje s neposlušnými. Alkohol, šok a všetko ostatné u mňa uvoľňovalo celé vnútro. Zrazu som zacítila, že ma asi roztrhne. Prepukla som do plaču. Nos ani oči som si nesmela utrieť, ale ukradomky som sa poobzerala. Doteraz som zdesená vnímala nepríjemné zvuky, ktoré pretrhávali napäté ticho, ale čo som zazrela pod žiarou reflektora mi pripadalo obludne neskutočné. Jeden kukláč práve prehmatával môjho partizánskeho druha, rozčuľoval sa, že nemá v kostýmovej uniforme preukaz totožnosti a keď mu vytiahol z gatí stanovy komunistickej strany, pokladal to asi za osobnú urážku, lebo tak sa rozzúril, že prelomil drevený samopal a detektívnym okom prezrel ešte aj fingovanú hlaveň. Prudko odhodil polámané kusy a už mal v robote ďalšieho s rukami nad hlavou.

Chytala ma hrôza, bolo mi nevoľno, kolená, črevá aj zuby sa mi triasli, najradšej by som bola utekala smerom domov, postŕhala zo seba tie vojenské háby, ale akcia bola v plnom prúde a mala svoje pravidlá. Zimomriavky mi naskakovali až na mozgu.
Kukláči mi svojim výzorom pripomínali čierne hady, praveké krokodíly a neviem, či sa mi marilo, akési škorpióny so svätožiarou.
Okrem nich tam pobehovalo a konalo si svoje povinnosti aj veľa uniformovaných i civilne oblečených mužov, vyzbrojených, aj úlisne bezbranných. Jediná ľudská bytosť sa mi zjavovala v statnom vlčiakovi, bol obrovský ako matka zakladateľov Ríma. Držali ho nakrátko, ale vyzeral byť okamžite akcieschopný, pripravený poslúchať aj bez rozkazov. Jeho zásah by som asi neprežila.
Obliala ma ďalšia dávka strachu, celá prepotená som myslela, že ten prepad nikdy neskončí, keď nejaký uniformovaný od auta zakričal:
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.