(Umelecký opis)

Tatry su nádherné, bývam priamo pod nimi, pod vznešenými pánmi tohto kraja. Obri, už prikrytí bielou nádielkou snehu, na pohľad ako už navždy uvážnení v nekonečnej bielote. Ako mávnutím prútika niekto prikázal, aby snežilo a stromy zhodili zo seba pestrofarebné šatstvo.

Zima už postupne prevláda nad celým krajom. Lesy stíchli, vietor hrá na zamrznutých cencúľoch svoju mrzutú melódiu a roznáša vločky belasého snehu ďalej a ďalej. Zvieratá, ktoré neodplachtili ku nebu prežiarenému slnečnou žiarou, alebo sa usalašili na dlhý zimný spánok, sa len mlčky pohybovali po mäkkučkom snehu. No príroda si našla cestu, ako prekonať tú neľútostnú a krutú zimu.

Prechádzka lesom, teraz už tichá a tajuplná, iba zavíjanie vetra a vŕzganie snehu nám pripomína, že tu nie sme sami, a neďaleko potôčik, ktorý slabúčko zurčí pod pevnou škrupinou ľadu ako vajce, v ktorom vnútri, zatiaľ slabo, tlčie život. Večerná temnota prichádza, akoby sa slnko zľaklo mesiaca so svojou nekonečnou armádou hviezd, len obloky domčekov roznášajú svetlo do zasnenej krajiny.

Ráno opäť sťa by slnko nabralo odvahy a snažilo sa prebudiť spiacu krajinku. Majestátne stromy akoby pocukrované a pripravené pre gigantické štíty na pokrm. No tento cukor nikdy nebude karamelom... Sťa matka kolísajúca svoje dieťa prikryté bledou perinkou sa hojdajú ihličnany vo vetre. No zima je tu nevylúčiteľnou súčaťou života a zároveň najdlhšie pretrvávajúcim obdobím, sprevádzajúc biely sneh, mráz a nezabudnuteľné Vianoce.

Zima, odetá do zamatovobielych svadobných šiat rozliehajúcich sa po celej krajine, si svoje šaty pomaly vyzlieka. Do prírody zaviala jar a život opäť začal kyprieť vo svojej celej kráse.