Pani Truhličková

Vždy som si myslela, že písať karikatúru je veľká nuda. Keď už sa predsa rozhodnem niekoho „zohyzdiť“ pomocou pera a papiera, robím to z čistej nevraživosti. Ale písať o niekom koho nenávidíme spôsobom, aby nás za to nezažalovali ako za ohováranie, musí byť veľmi ťažké...Ale potom som spoznala pani Truhličkovú. Myslím, že nie je zaujímavejšia osoba ako je ona... No hlavný dôvod, prečo som sa rozhodla vám ju priblížiť, je nasledovný: Možno mám občas na sebe oblečenie, ktoré práve nie je v móde. A možno mám niekedy neupravené vlasy a sem-tam nejakú tú vyrážku na čele. Ale keď vidím pani Truhličkovú, vždy si pomyslím, že by to mohlo byť aj horšie a som šťastná, že vyzerám tak, ako vyzerám...

Pani Truhličková žije v tom najzatuchnutejšom byte, ktorý je umiestnený na najvyššom poschodí najhoršie vyzerajúceho paneláku v meste. Ona s potešením tvrdí, že býva v podkroví. Ja si zas myslím, že je to povala. No nech je ako chce, podstata veci je v tom, že pani Truhličková celý svoj život žije v tom, že my, adolescenti vyššej triedy (čo sú deti desiateho až dvadsiateho roku života) a adolescenti nižšej triedy, (čo sú deti deviateho a nižšieho roku života) sme zasvätili svoj život tomu, aby sme ten jej ničili. Každého nového prisťahovalca v meste odchytí ešte pri sťahovaní a začne ho mučiť. Najskôr pomaly a nenápadne. No potom, (keď už je nováčik omámený zaujímavou nazelenkavou zmesou, ktorá vychádza z jej podpazušia) zarýpe do jeho súkromného života a vytiahne z neho aj to, kedy sa naposledy pocikal.

Pani Truhličková taktiež s potešením o sebe tvrdí, že vie variť ten najlepší puding na svete. A kým jej stihnete povedať, že ste už jedli, natlačí vám do ruky pohár, ktorému by nepomohli ani dva litre Jari. V pohári je fialová hustá hmota, nazývaná tiež puding. No a na tejto hmote je zažltlá poleva, nazývaná tiež šľahačka. Raz som v tom mixe objavila niečo, čo sa pdobalo na jahodu (len s tým rozdielom, že bola trochu zošúverená). A tak do seba tlačíte hmotu hustú ako asfalt a čakáte, kedy lyžička narazí na dno pohára. „Chutí?“ Opýta sa vždy pani Truhličková tým najsladším hláskom. A vy zo strachu, že ak otvoríte ústa vysype sa vám z nich všetko, od raňajok po „puding“ len kývnete hlavou a nasilu sa usmejete. Pani Truhličková je vždy spokojná. Potom vám zoberie pohár z ruky a povie už známu otrepanú frázu: „Ale tajomstvo jeho zloženia Ti neprezradím.“ Potom sa kyslo usmeje a odpochoduje domov. No každý, kto jej „puding“ vyskúšal už vie, v čom je to tajomstvo. Celá záhada je v tom, že pani Truhličková dáva do jedla veci, ktoré sú výlučne najmenej desať dní po záruke.

Čo sa týka jej vzhľadu... Nechcem byť neúprimná a preháňať, ale... Pani Truhličková je také zvláštne zjavenie, že ak vám ju začnem opisovať, ťažko tomu uveríte. Ale aspoň sa o to pokúsim.

Pani Truhličková často vravievala, že vyzerá ako anjeliček. Ja zas hovorievam, že vyzerá ako hruška v parochni. Nežartujem. Na hrušku sa podobá jej tvár. Čelo je malé a pokryté vráskami (ktoré sa jej tvoria vzhľadom na to, že ho stále krčí) a postupne sa zvačšuje do veľkej ružovej tváre. V nej sú hlboko zasadené maličké vodnaté očká s dlhočiznými mihalnicami. Myslím si, že ak niekedy vytiahla päty z nášho mesta, tak bola jednoznačne navštíviť nejaký hrad. Jej vlasy sa totiž až nápadne podobajú na parochne, ktoré nosievali v dávnych dobách králi. Raz som v jej blízkosti povedala, že pred nedávnom dajakí vedci vynašli jednu super vec. Volalo sa to šampón a všetkým som ho odporúčala, no očividne moju narážku nepochopila, lebo na druhý deň som ju videla s ešte mastnejšou hlavou...

Ešte by sa patrilo spomenúť, že pani Truhličková asi rada zbiera brady. Má ich totiž tri. Ďalej by stáli za povšimnutie jej ruky – sú krátke, posiate pehami (alebo je to zaschnutá špina?) a keď sa naježí, jej inak malé pestičky sa premenia na nebezpečný nástroj, ktorý ohrozuje bezpečnosť všetkých v okruhu jedného metra. Tiež by som chcela podotknúť, že pani Truhličková je veľmi odvážna žena, pretože sa snaží zapísať do Guinessovej knihy rekordov. Jej nechty sú totižto také dlhé, že keby si ich strčila do ušnej dierky, asi by si poškrabala aj mozog. Jej postava sa podobá už na spomínanú hrušku. S kamarátmi sme tiež prišli na to, že nenosí nohavičky – určite neexistuje také veľké číslo spodného prádla. Ešte by vás možno zaujímalo, že pani Truhličková je vyznávačkou ružovej farby. Nosí ružové klobúky, pod ktorými si asi drží obyvateľov jej vlasoch – vši. Nosí ružové očné tiene, ružový rúž a ružový lak na nechty. Jej ružová vestička s čipkami starostlivo splíva s ružovou nemodernou blúzkou a ružová suknička sa asi každé ráno pred tým, ako si ju pani oblečie modlí, aby nepraskla. No a nesmie chýbať ružová kabelka vlastnoručnej výroby a ružové topánočky na tom najvyššom opätku aký existuje. Takto vystrojená chodí po sídlisku, kričí po mládežníkoch a s cigaretou v ruke nadáva rodičom, ako môžu deťom kupovať také nezdravé veci ako sú hamburgery (neviem odkiaľ o nich vie).

Skrátka, je to veľmi čudná osoba a silno pochybujem, že je z našej planéty. Možno ju vyslali mimozemšťania, aby skúmala naše zvyky. Možno sem spadla z nejakej hviezdy a možno je to len stará pani podobajúca sa na klauna, ktorej samota ničí mozgovú kôru...Odpoveď sa asi nikdy nedozvieme...