P.O. Hviezdoslav

K jedným z najznámejších a najvýznamnejších predstaviteľom slovenského realizmu patrí Pavol Orságh-Hviezdoslav. Zanechal za sebou rozsiahlu tvorbu, ktorej znalosť patrí k všeobecnému prehľadu každého Slováka.

Ovplyvnená touto myšlienkou som sa rozhodla, že si prečítam jedno z jeho najhodnotnejších diel a to Eža Vlkolínskeho. Obsah tejto epickej skladby som už poznala a veľmi ma zaujal.

Páčila sa mi myšlienka, že Ežo nerobil rozdiely v ľuďoch podľa hodnoty ich majetku, či spoločenského postavenia, ale že ich bral ako rovnocenných. Pochopil, že titul zemana pre neho v živote neznamená toľko, čo láska. A tak dokázal ľúbiť Žofku z celého srdca, hoci bola „iba“ chudobná sedliačka.

Túto nádhernú myšlienku ešte zvýraznilo to, keď Ežova mama Estera, hrdá zemanka, ktorá sa nedokázala zmieriť s tým, že jej syn sa takto znížil, na konci diela zisťuje, že Ežo mal pravdu, a že len kvôli jej tvrdohlavosti a nezmyselnej hrdosti rodina roky trpela.

Moje nadšenie z tohto diela sa však pomerne rýchlo rozplynulo, keď som otvorila knihu. Po prvých veršoch, ktorým som vôbec nerozumela ,som sa utešoval myšlienkou, že dej ešte len príde. No po prečítaní polovice knihy som zistila, že sa viac ako dejom zaoberám lúštením a zamýšľaním sa nad zastaranými a pre mňa dosť nezmyselnými slovami.

Myslím si, že Hviezdoslavova literatúra je pre bežného čitateľa dosť náročná, a že skvelé myšlienky plynúce z jeho diel sa strácajú v záplave biblizmov, historizmov, archaizmov, nárečových slov, či autorových vlastných novotvarov.

Je smutné, že na hlavnú myšlienku tohto diela, že čistá láska stále zvíťazí nad neprajnosťou či pohŕdaním, mnohí ani neprídu, pretože v polovici diela knihu zo zúfalstva zatvoria a zaprisahajú sa, že v živote už žiadne z jeho diel do rúk ani len nevezmú.