Všetko sa to začalo pred sedemnástimi rokmi, 25.apríla 1990. Bolo krásne jarné dopoludnie, keď v pôrodnej sále prišiel na svet malý zázrak, ktorý vyčaril úsmev na tvári všetkým navôkol. O pár dní neskôr tento malý zázrak so svetlými vláskami a modrými očkami dostal meno Lucka. A tu sa začína písať kniha môjho života...

Z detstva si toho veľa nepamätám, hádam len z rozprávania svojich rodičov. Bola som bacuľatá a poslušná. Veľa som toho nenaplakala a učila som sa rýchlejšie, než bolo treba. Mojím prvým slovom nebola mama, ani tata. Vždy ma to rozosmeje, no prvé slovo, ktoré vyšlo z mojich úst, bolo meno psa, Ada. Keď som mala dva roky, narodila sa moja sestra, Dominika. Vraj som na ňu dávala pozor už vtedy, aj keď občas sa nám spoločne podarila nejaká galiba. A tak maminka prišla o všetky kryštáľové poháre a biele steny už viac neboli bielymi.

O tri roky, presne na Mikuláša, sme sa presťahovali do Senca. Dokončila som tu posledný rok škôlky a ani som sa nenazdala, bola zo mňa školáčka. Už pred nástupom do prvej triedy som vedela písať a čítať, škola mi išla od ruky a dokonca ma v tej dobe aj bavila. Pamätám si, ako som sa musela učievať vlastivedu. Vždy sa mi tých pár viet zdalo neuveriteľne veľa. Nakoniec som sa ich v priebehu niekoľkých minút naučila a vždy som prišla domov s jednotkou.

V roku 2000, mala som vtedy 10 rokov, som sa rozhodla ísť na gymnázium. Vlastne za mňa rozhodla mamina. Moja najlepšia kamarátka bola v prime, tak som súhlasila, že to skúsim a ak sa mi to podarí, pôjdem za ňou. Odmietala som sa ale pripravovať, chcela som do toho ísť s tým, čo viem. Počas prijímačok som sa dozvedela, že väčšina detí chodilo na doučovania a špeciálne prípravné hodiny. Keď potom vyvesili výsledky, ani som veľmi nedúfala, že ma príjmu. Ale bola som tam. Patrilo mi číslo 29 a vôbec sa za to nehanbím.

Myslím, že táto udalosť ma veľmi ovplyvnila. Objavil sa nový kolektív ľudí. Každý jeden iný a každý osobnosť. Možno preto sme si občas skočili do vlasov, ale vždy sme sa ťahali dopredu, k lepším výkonom a pomáhali si, keď bolo treba. Našla som si tu kamarátky, ktoré sa počas ôsmych rokov stali najlepšími, spoznala fajn ľudí a nikdy som nepochybovala o tom, že to nebola zlá voľba.

Roky ubiehali ako voda a aj som sa zrazu ocitla v poslednom ročníku gymnázia. V hlave plno spomienok a pred sebou ďalšie dôležité rozhodnutie, kam ďalej. V prvom rade ma čaká maturita a po nej by som rada okúsila vysokoškolský život. Neviem ešte presne, aký si zvolím odbor, ale určite niečo spojené s kreativitou a prácou s ľuďmi. Pevne verím, že sa mi to podarí a vystúpim aj na najvyšší stupienok vzdelania. Možno sa rozhodnem ísť študovať do zahraničia, vôňa nepoznaného ma vždy lákala, no zatiaľ je všetko otázne. Uvidím, čo pre mňa pripravila budúcnosť...