referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gejza
Utorok, 25. januára 2022
Najkrajší zážitok zo školy
Dátum pridania: 12.12.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: mirka2302
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 962
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.3
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 3m 50s
Pomalé čítanie: 5m 45s
 
Keď mám pravdu povedať, celá základná škola bola mojím veľkým zážitkom. Prežila som v nej najkrajšie dni svojho života. No keby som si mala vybrať najkrajší deň v škole, určite by som neváhala a vybrala si posledný.

Prišiel ten deň. Ked som sa ráno zobudila a otvorila som oči, chvíľku som ešte rozmýšľala, ako to všetko dopadne. Mala som trochu aj strach, či nám všetko vyjde. Uvedomila som si, že je to posledný deň, čo sme na základnej škole. Vstala som z postele a začala som sa obliekať. Tak mi mamina upravila vlásky. A ja som sa nenápadne nalíčila. Keď som bola prichystaná, ocko mi zobral chlebíčky a koláčiky, ja som išla po kamarátku a ocko nás vyviezol do školy. Keď sme prišli do našej triedy, čakali nás tam už spolužiaci a pripravovali si program ako poďakovanie pre učiteľov. Tak sme sa pridali k nim.

Bolo osem hodín a my sme začali lúčenie z prváčikmi. Bolo vidieť, že mali strach, lebo vlastne nevedeli, čo od nich chceme. Ale boli veľmi zlatí. Tak sme pokračovali v druhom, treťom, až po ôsmy ročník. Nakoniec sme sa vrátili do triedy, kam prišla k nám aj naša triedna pani učiteľka so slzami v očiach, lebo hovorila, že takú triedu ako mala nás, za celý čas, čo pracovala na tejto škole, ešte nemala. Ku každému jednému z nás sa prihovorila a napokon nám povedala: "Dievčatká a chlapci moji zlatí, prepáčte, ak som na vás často kričala a niekedy nebola na vašej strane, no robila som to pre vaše dobro, lebo vás mam strašne rada a nikdy na vás nezabudnem." Keď sme počuli tie slová, ktoré sme od nej vôbec nečakali, všetci sme ju objali a každému sa vyronili slzy. Až vtedy sme pochopili, že naša triedna pani učiteľka nás má a vždy bude mať strašne rada. Každý si prial, aby sa táto chvíľka, čo sme sa rozprávali, nikdy neskončila. No bol najvyšší čas, aby sme sa poďakovali aj našim učiteľom, ktorí s nami vydržali celých deväť rokov. Keď sme vyšli na chodbu, celá škola nás tam už netrpezlivo čakala. Každý z nás mal jednu kytičku a menší darček na pamiatku. Za úlohu sme mali vymyslieť program, ktorým by sme sa poďakovali celému učiteľskému zboru upratovačkám, školníkovi a kuchárkam za ich veľmi dobre vykonané práce voči nám. Keď sme im začali rozprávať náš program, každý jeden učiteľ sa rozplakal. Podarovali sme im kytičky a darčeky. Na koniec programu sme zaspievali pesničku, ktorá znela takto:

Posledný deň v tejto škole na základnej v Gaboltove lúčime sa učitelia, priatelia,
Prvé roky spolužiaci chodili sme jak strašiaci strapatí a splakaní prváci.
My už teraz končíme, ďakujeme, vravíme, všetkých vás, čo tu ste, zdravíme.
Na strednú už ideme, možno sa raz zíjdeme na uliciach a v dedinách našich čias.
My už teraz končíme, ďakujeme vravíme, všetkých vás, čo tu ste, zdravíme.

Touto pesničkou sme ukončili náš program a odišli zo školy. Ale naša rozlúčka sa ešte neskončila. Keď sme vyšli zo školy, začali sme po celej dedine spievať ľudové piesne. Tak sme sa stretli v menšej budove na futbalovom ihrisku, kde nás už čakali kamaráti a kamarátky, a kde sme už mali prichystané nejaké občerstvenie. Na futbalovom ihrisku sa každý zabával. Keď som sa poobzerala okolo seba a videla som spolužiačky, ako sa zabávali, bola som veľmi šťastná, no neskôr som zistila, že jedna spolužiačka chýba. Vyšla som von a tam som ju našla opretú o stenu. Bola veľmi smutná. Priblížila som sa k nej a opýtala som sa jej, čo sa stalo. Najprv mi neodpovedala, len ma objala zo slzami v očiach. Keď jej bolo lepšie, začala rozprávať. Vtedy mi povedala: "Som taká rada, že sme takí dobrí spolužiaci, ale je mi hrozne ľúto že sa lúčime, už si do konca života nenájdem lepšie kamarátky, ako ste vy.“ Hneď, ako to povedala, slzy vyšli aj mne, medzitým prišli ostatní spolužiaci a všetci sme začali plakať navzájom. No jeden spolužiak nám tam chýbal, keď sme ho zazreli, zavolali sme ho k sebe, on videl, že sme smutní a chcel nás nejako rozveseliť, tak nám povedal: "Prečo plačete, azda niekto zomrel?" Trošička mu to nevyšlo, ale aspoň sa snažil. Keďže sme dlhší čas stáli vonku, bola nám zima, tak sme sa opäť presunuli dnu. Keď sme vošli do miesnosti, ešte raz sme si zaspievali našu pesničku Posledný deň v tejto škole. So slzami v očiach sme odchádzali domov. No neboli to slzy nešťastia, ale šťastia.

Dodnes sa stretávame, keď treba, tak si navzájom pomôžeme a spomíname na staré časy, na ktoré nikdy nezabudneme.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.