referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vavrinec
Pondelok, 10. augusta 2020
Charakteristika vlastnej osoby
Dátum pridania: 18.12.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kompot
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 043
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.6
Priemerná známka: 2.91 Rýchle čítanie: 4m 20s
Pomalé čítanie: 6m 30s
 
Keď nám naša triedna profesorka zadala tému charakteristika vlastnej osoby, tak som si povedala: “No super, aspoň si nemusím nikoho vyberať.” Ale čo čert nechcel, prichádzam na to, že to nie je až taká malina, ako som si spočiatku myslela. Písať sám o sebe nie je ľahké, lebo človek sa môže vykresliť úplne inak ako v skutočnosti je. Ale ja sa teraz pokúsim o nemožné a budem sa snažiť byť objektívna a maximálne sebakritická.

16. novembra roku pána 1990 sa narodilo drobné a chutné bábätko, ktoré dostalo meno Michaela. Nebol to nikto iný ako ja. Zo začiatku zo mňa boli všetci na mäkko. Samé: “Ó, aké krásne malé bábo, a tie nožičky a ručičky.” Myslím, že som bola pomenovaná všetkými superlatívmi sveta. Cez deň som bola proste úžasná a neodolateľná a všetci zo mňa boli ozaj “paf”. Žiaden plač, rozdávala som iba úsmevy na všetky strany, tak ako sa na malú modelku patrí. No potom prišla noc. To bol môj čas, keď som sa naozaj ukázala, aká som. Namiesto modelkovských úsmevov prišli krokodílie slzy a tie najvyššie tóny, aké som len zo seba dokázala vypustiť. Kým ma ktosi držal v náručí, bolo dobre, neplakala som a miestami som dokonca poslušne spinkala. No keď ma šli položiť do postieľky, opäť som spustila plač. Darmo, vidno, že som extrovert. Ani dnes nemám rada samotu. Najlepšie sa cítim v spoločnosti a takým objatím od milovanej osoby tiež nepohrdnem.

Bola som a aj doteraz som dosť tvrdohlavá. Buď bude po mojom, alebo nebude nijak. Podľa mňa je to vlastnosť, ktorá nie je na škodu. Ale mala by som sa však zoznámiť aj so slovom kompromis. Ten sa občas zíde, a najmä v škole. Ach, kam ma tá moja tvrdohlavosť a drzosť neraz priviedla. No, ale čo už, keď si raz myslím, že som niečo na písomke mala dobre a oni mi to označili za chybu, no nebudem sa za svoju známku biť? Samozrejme, že budem. Horlivo sa pustím ku katedre a spustím svoj kvákajúci zobák. Je len škoda, že pri katedre ma čaká veľké vedro studenej vody.

No odbočila som od svojho búrlivého detstva a vrhla som sa k životu na gymnáziu. Tak pekne po poriadku. Ako som tak pomaly rástla, prechádzala som mnohými zmenami, a tým nemyslím len fyzickými, ale hlavne psychickými. Keď som vyrástla z perinky a začala chodiť, objavovali sa prvé slová a tak, veď to všetci poznáme. Z bábätka vyrástla malá slečna, ktorá sa vyznačovala svojou panovačnosťou a zmenami nálad, ktoré rodičov neraz privádzali k šialenstvu. Panovačnosť, veľmi zlá vlastnosť, a hanbím sa za ňu.

Ďalšia, za ktorú sa hanbím, je rozmaznanosť. Musím však upozorniť, že tejto som sa už našťastie zbavila. Ale vlastne ja som za svoju rozmaznanosť nemohla, mohli za ňu moji rodičia. Ako tak však rozmýšľam, ani oni za to nemohli. Veď kto by mohol odolať mojim zeleným žiariacim očkám, v ktorých kútikoch sa ligotali slzičky, keď som videla nejakú vec, ktorú som chcela? Nikto. A rysujú sa ďalšie vlastnosti, vypočítavosť, chamtivosť a schopnosť manipulovať s ľuďmi. Manipulovať s ľuďmi, to mi ide dobre aj teraz, hlavne keď chcem peniažky od tatka. Čo už, deti sú deti, ale niektorí z nás budú deťmi večne, napríklad ja.

Ale mám aj dobré vlastnosti. Som milá, priateľská, občas prehnane komunikatívna, spoľahlivá, neuveriteľne presvedčivá a tak... Som aj hrozne nerozhodná, v obchode dokážem stráviť more času, hlavne pri výbere obuvi. Dokážem však byť zlá a krutá k ľuďom, ktorí mi nejako ublížia. A tiež som občas výbušná, a keď mám zlú náladu, tak radšej všetci z cesty, lebo som ako fúria. Ale inak sa so mnou dá vychádzať celkom v pohode.

Na hodine náuke o spoločnosti sme práve brali typy osobnosti a mne vyšlo, že som labilný cholerik. Ale nie je to úplne pravda. Neberiem veci príliš vážne, občas mám stavy, že je mi všetko totálne jedno. Čiže mám v sebe aj niečo z flegmatika. Snažím sa vo všetkom zlom nájsť niečo dobré, ale nie vždy sa to bohužiaľ dá. Som večný optimista. Snažím sa byť za každých okolností otvorená a úprimná, ale len do takej miery, aby som niekomu veľmi neublížila. Niekedy je pre dobro toho druhého lepšie zamlčať mu nejaké veci.

Mimochodom, z toho malého bábätka zo začiatku, je dnes už mladá dáma, ktorá meria stosedemdesiatosem centimetrov. Z blonďavých vláskov vznikli gaštanovohnedé, ktoré sa za pomoci chemických prostriedkov často menia. No zelené oči mi stále zostali.

Čas, ktorý mi nezaberie škola a učenie, trávim s kamarátmi, ktorých mám veľmi rada a neviem si ani predstaviť, čo by som bez nich robila.

Počas svojho takmer sedemnásť ročného života som prišla na to, že ľudia vyzerajú hneď krajšie, ak sa usmievajú, a tak sa snažím stále chodiť s úsmevom na tvári. Riadim sa heslom: ”Nemrač sa, pretože nikdy nevieš, kto sa môže zaľúbiť do tvojho úsmevu…”

Tak takáto asi zhruba som. Neviem, či je to dobré alebo zlé, viem však, že asi by som na sebe nič nemenila, ani svoje zlé vlastnosti. Načo? Predsa nemôžme byt všetci rovnakí a dokonalí, život by bol potom nudný.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.