O tom, že priateľov a dobrých ľudí nájdete aj na tých najnezvyčajnejších miestach

Mám 19 rokov a život ma ešte poriadne nezasiahol. Okrem nejakých životných zákrut, v podstate na rovnej ceste. Pomyslíte si, čo by už také mladé dievča mohlo povedať, či skôr napísať, ale môžem. Skôr musím, lebo moje vedomie a svedomie mi káže roztrúbiť do sveta, o ľuďoch, ktorých mám nadovšetko rada, a to som ich poznala len 3 mesiace.

Začnem pekne po poriadku. Asi tak v júni 2007 som ako absolventka Strednej školy sa snažila dostať niekam, kamsi vyššie. Chcela som mojim mozgovým závitom ešte poriadne podkúriť aspoň také 4 roky, a tak ma to zavialo do Bratislavy na prijímacie skúšky na vysokú školu. Musím uznať, že prijímacie skúšky boli príma, ale čo s tým voľnom medzi tým. Tak som sa rozhodla hľadať nejakú brigádu. Mala som šťastie, ba dokonca som si mohla vybrať z dvoch. Pani náhoda to zariadila tak, že chtiac nechtiac, som sa stala kuchárkou v Pizza Hute – neviem, či smiem menovať, ale keby že to nespomeniem, nie je to ono. Chtiac preto, lebo som potrebovala brigádu a mala som to blízko ubytovne a nechtiac, musím sa priznať bez zbytočného mučenia, že som hrozná kuchárka, no o to lepšia pekárka.

A prišiel deň zúčtovania, t. j. mala som nastúpiť na brigádu. Termín sa pohyboval od 12 – tej, ale čo čert a ani ja nechceme, môj zmysel pre orientáciu je fakt ženský, t. j., že som sa tam dovliekla pol hodinu po 12-tej, a to som mala pizzerku nejakých 5 minút autobusom. Ako sa moje kroky blížili ku vchodu do pizzérie, ktorý som taktiež nevedela nájsť, tým sa moja odvaha zdala byť vzdialenejšia. S odvahou scvrknutého vrabca som vošla a došla k pultu. Tam po mojom minútovom nadväzovaní očného kontaktu s niekým kompetentným som už mala v rukách zásteru, tričko a čiapku. To bola moja pracovná výbava nasledujúcich pár dní. Tak teda som sa prezliekla, veď už mi nič iné ani nezostávalo.

A čo sa dialo potom? Spoznala som niektoré tajomstvá kuchyne, započúvala som sa do popu, country atď., spoznala, že škodoradosť je aj tak radosť, že do gréckeho šalátu nepatrí šalát, že šéf a ľudia, čo sú tam dlhšie ako ja, majú vždy pravdu, aj keď ju vlastne nemajú, že keď zametám, mám poriadne pritlačiť metlu, že prostriedkom na chróm nemám striekať šaty – a najmä nie tie šéfkine, lebo sa to nevyperie, že nemám potkýnať ľudí, lebo v napratanej miestnosti s rozmermi 2x3 metre môže dôjsť k úrazu, že keď dáte okolo auta kontajnery, auto nebude vedieť vycúvať, vlastne vôbec nikam sa pohnúť, že ak kolegyňa nebude mať obočie, to je tým, že niekto prelepil cez ženské šatne lepiacu pásku, ale čo je najhlavnejšie a pre mňa najdôležitejšie, je, že som stretla tých najbáječnejších ľudí, na ktorých budem ešte veľmi dlho spomínať, a to sú: začnem od tých najhlavnejších Rasťo, Katka, Borka, Robo, Števko, Tomino, Xenka, Tetuš, 2xZuzka, Zdenka, Kika, Katka, Mundi, Konty, 2xJanka, Peťo, Aďa, Riči, Nika, Luky, Milan, Valušo, Juro, Maťo..... a samozrejme Stana, ktorého som nestihla stretnúť, a nie to ešte spoznať.