Lásku je najviac vidno až keď je nezvratne v ...

Dalo by sa povedať, že písať na tému láska je jednoduché. No pre každého toto slovíčko znamená niečo iné. Veď čo je to vlastne láska? Ako sa prejavuje? Kedy ju cítime? Len ťažko ju opísať slovami.

Láska sa nedá vynútiť, naučiť a ani potlačiť. Keď ju cítime k niekomu, tak máme pocit, že by sme to najradšej vykričali do celého sveta. Tí najsilnejší z nás sa dokážu znova a znova zaľúbiť do toho istého človeka a objavujú v ňom vždy nové krásy. No smutné je existovať a vedieť, že pre toho, pre koho by sme chceli byť, vlastne nie sme. Láska nezištne dáva a s radosťou prijíma, nevyžaduje. Prichádza v najrozličnejších podobách a v najnečakanejšom čase. Ľahko ju možno zaplašiť necitlivým správaním. Zaľúbiť sa do niekoho je ľahké, no nie vždy je to k človeku, ktorý si to naozaj zaslúži. Vtedy láska prináša smútok a trápenie. Ak si myslíme, že je to tá správna osôbka, sme ochotní pre ňu spraviť všetko, či je to možné alebo nie. Vidíme toho milovaného ako ideálneho človeka a na každú chybu máme ospravedlnenie. Chceme mu povedať, čo cítime.

No podľa mňa slová niekedy nie sú až také dôležité, o veľa podstatnejšie sú činy. Vyznaniam nejako extra neverím, to sú len reči, rozhodujúce je partnerovi dôverovať a nesklamať jeden druhého, a to sa dá vycítiť aj bez slov! Ak je nejakým spôsobom dôvera porušená, už nikdy to nebude ako pred tým alebo len veľmi ťažko. Stále tam bude nejaké to podozrenie, či obava z opätovného sklamania sa v tom druhom. No život je príliš krátky na to, aby sme ho prežili obalený chladom a nemými výčitkami, a láska je v ňom predsa najpodstatnejšia. Iste, všedný život prináša mnoho starostí aj drobné hádky, všetko sa však dá zvládnuť, ak ťa vnútri zahrieva pocit spolupatričnosti a vedomie, že vám ide o rovnakú vec. Keď plávame v tom krásnom mori, cítime sa nesmierne bohatí a sme presvedčení, že máme niečo, čo nám nikdy nikto nemôže vziať. Láska sa predsa nekradne. Kdesi som čítala, že láska prebúdza len lásku a dodnes som presvedčená, že je to tak.

No nemusí to byť len láska k opačnému pohlaviu. Môže to byť pocit, keď matku prvý raz kopne dieťatko v brušku, pohladenie, milé slovo, opora v niekom blízkom, láska k veci alebo zvieratku,… Človek nie je stvorený pre samotu, potrebuje mať niekoho pri sebe. Pre lásku treba bojovať a niekedy aj trpieť. Preto sa s láskou spája aj žiaľ, smútok, strach a bolesť. Keď si ľudia nemajú už čo povedať, keď sú ich tváre posiate desiatkami slaných sĺz, keď sa im zdá, že ich srdce je roztrhané na tisíc kúskov. A čakajú, kedy sa znova vyjasní. Čakajú na koniec tej dlhej búrky v ich srdci. Vyrieši všetko čas? Len čas vie, aká dôležitá je v živote láska. Na zlomené srdiečko je najlepší len čas, no každý človek ho potrebuje v inej miere, niekto potrebuje mesiac, niekto zase rok, aby sa mohol znova zaľúbiť a začať opäť niekomu dôverovať.

Niekedy dávame svoju dôveru tým nesprávnym ľuďom a potom nie sme schopní ju preniesť na niekoho, kto si ju naozaj zaslúži. Vtedy sa cítime sami, opustení a myslíme si, že nám nikto nerozumie a my zase nechceme nikomu inému rozumieť, len sebe. Uzatvárame sa do seba, chceme sami bojovať s tou obrovskou ťarchou, skúšame sa zmieriť s tým, že už nás nedrží za ruku osoba, ktorú možno ešte stále ľúbime, na ktorej nám tak nesmierne záleží. Asi jeden z najhorších pocitov je sedieť vedľa neho a nemôcť sa ho dotknúť alebo mu vlepiť veľkú a sladkú pusu. Tá obrovská túžba je taká silná a múti nám rozum. Stále myslíme na to, aké by to asi bolo, keby sme boli teraz spolu, čo by sme asi tak robili, myslíme na to, keď sa zobúdzame, keď ideme spať. Spomienky nás prenasledujú na každom kroku. Predmety, oblečenie, ktoré mal tak na nás rád, spoločné fotky, piesne, filmy, gestá a jazyk, ktorému sme rozumeli len my dvaja... To nás bude navždy spájať.

Chcela by som povedať ešte niečo: Láska je vždy prítomná, ide len o to, či ju cítime, alebo nie.