Svetlo sveta som uzrela v ranných hodinách 10. marca 1994. Asi o pol hodinu neskôr ma priniesli do náručia mojej mamky. Ja sa na to veľmi nepamätám, ale povedala mi, že som bola veľmi drobná a jemná, taká bezbranná. Pre rodičoch nastali veľmi ťažké chvíle, veď vychovať malé dieťa je asi najťažšia povinnosť rodiča..

Dni plynuli a okolo mojej kolísky sa mihalo veľa ľudí. Veď poznáte to, keď na malé bábätko sú všetci zvedaví. Každý sa usmieva, hladká vás, nemôžete im nič povedať, lebo to neviete, ani jesť si nemôžete vypýtať, lebo neviete ešte rozprávať. Sú to týždne piskotu, plaču, ale hlavne vnímania nového okolia. Postupne, ako šiel čas, pribúdali dni, týždne a mesiace a ani som sa nenazdala, už som sfukovala sviečku z narodeninovej torty. Mimochodom, určite mi nechutila, lebo torty nemám rada. Z maminho rozprávania viem, že som sa pomerne rýchlo naučila chodiť a rozprávať. Ustavične som si niečo štebotala. Bola som tiež veľmi zvedavá a všetečná, chcela som všetko objavovať a skúmať. Táto vlastnosť mi zostala dodnes.

Úplne prvé moje trápenie nastalo 1.septembra 1996, keď som začala chodiť do škôlky. Aj keď boli pani učiteľky na mňa milé, každý deň som plakávala a tvárila som sa, že som chorá. Po čase som si ale zvykla. Pamätám si, ako som ju navštevovala so štrbavým úsmevom. Už ani doma som nechcela ostať. Každé ráno som o 6 hodine zobudila všetkých v dome, nech už ideme do škôlky. Neskôr prišli prvé pády z bicykla, na lyžiach, na korčuliach. Ale hovorí sa, že keď sa človek niečo chce naučiť, musí trénovať. A ja predsa nie som výnimka! Skúšala som to znova a znova, až som sa to konečne naučila. Teraz, keď tieto športy ovládam, patria medzi moje obľúbené.

Sladké časy v škôlke pominuli ako voda a hurá, škola volá. Nikdy predtým som nebola taká šťastná ako vtedy, keď som si ako hrdá prváčka vyložila na chrbát školskú tašku. Prvé štyri roky som sa nesťažovala, učenie mi išlo, dostávala som samé jednotky. Na toto obdobie v ZŠ Divinka rada spomínam, ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Kam? Kvôli tomu, že ZŠ v Divinke je pre 1. stupeň základných škôl, a tak som musela prestúpiť na ZŠ Budatín. Tu teraz deriem lavice. Ešte ma čaká jeden školský rok a základy mám za sebou.

Keď dostanem otázku, čo ďalej, moja odpoveď je, že by som chcela skúsiť hotelovú akadémiu v Žiline, pretože po skončení strednej školy by som chcela ísť do zahraničia. Ešte vôbec neviem kam, ale veľmi ma láka Anglicko, Španielsko a hlavne Kuba. Lákajú ma tam veci, ktoré sa na Slovensku robiť nedajú. Napríklad pracovať na pláži za celkom slušné peniaze. To je však len môj veľký sen z detstva a ak sa to nepodarí, tak sa pokúsim o štúdium na vysokej škole.

Nech už budem v budúcnosti robiť čokoľvek, viem, že určite chcem byť mamou, ktorá sa s dobrým manželom postará o svoju rodinku. Už ako malé dievčatko som sa rada hrávala s bábikami, a preto keď vyrastiem, chcem mať deti, pretože ich mám veľmi rada aj teraz. Dúfam, že nájdem človeka, ktorý bude pri mne stáť aj v časoch, keď sa mi nebude dariť, a ktorý mi pomôže uskutočniť moje plány. Držte mi palce.