Miesto, ktoré je môjmu srdcu najbližšie, je malá dedinka, skôr lazy, ďaleko v horách. Je to malý kúsok slovenskej zeme, rozprestierajúci sa v lone majestátnej Poľany. Tento malý kúsok zeme je obklopený vždy zelenými lesmi, ktoré jar posype tisíckami kvetov a jeseň zmaľuje pestrou paletou farieb.

V tomto kraji je voda v potôčiku priezračnejšia ako najčistejší krištáľ a zeleň lúk je krajšia ako zeleň najdrahšieho zafíru. V tomto malebnom kúte sa rozprestiera starootcovský dom a rodná hruda, zmáčaná jeho potom a poznačená prácou jeho drsných, ale nežných dlaní.

Je tu príjemné ticho, ktoré lieči každú dušu, poznačenú každodenným stresom, hlukom a zhonom veľkomiest. Na jar počuť hlasný bzukot včiel, ktoré bezstarostne šantia v korunách stromov. Na jeseň dolieha z lesa vzdialený hukot jelenej ruje. Je to miesto, kam chodievam už od útleho detstva. Kedysi vládol na Ivinách, tak sa dedinka volá, dedinský ruch, ktorý sa vytratil spolu s poslednými, dnes už zomrelými, obyvateľmi Ivín.

Kedysi bolo počuť zvolania oráčov, ktorí pokrikovali na svojich tátošov, gazdín, ktoré zvolávali sliepky ku válovu, kosy koscov, ktoré sem-tam zacvendžali o kameň v tráve... Dnes, tu už vládne pokoj a tíš. Počuť len nenahraditeľné zvuky matky prírody, ktorá sa nám celá ukazuje vo svojej veľkoleposti a nádhere.

Je to miesto, kam sa vždy budem rád vracať, aby som načerpal veľa nových síl, zastavil sa v každodennom stereotype uponáhľaného života a miesto, kde sa môžem do sýtosti kochať všetkými krásami, ktoré tu dokázala príroda vytvoriť.