Vianočná rozprávka

Je sobotné ráno. Vo vzduchu cítiť jemné napätie. Dnes je Štedrý večer. Už od skorého rána je počuť hrmot pri stánkoch s čerstvými rybami a nemotorné nakladanie s vianočnými stromčekmi. Hlasná vrava predavačov a trochu zbrklých náhliacich sa ľudí sa šíri ulicami.

Ale inak je všetko pokojné. Husté veľké chumáčiky snehu sa vznášajú vo vetre a pomaly zasnežujú zamrznuté ulice a vrcholky stromov. Zhon pomaly utícha a spokojné gazdinky začínajú nakladať na stôl štedrú večeru. Vianočná pohoda môže konečne zaujať svoje miesto pri domácom kozube. Srdcia detí sú naplnené radosťou a očakávaním.

Nie všetci však majú šťastie, že môžu prežívať to isté. Isabel má srdce naplnené prázdnotou. Pri okne pozoruje chumáče snehu, ktoré aj pri jemnom vánku zmenia smer, možu si ísť, kam sa im zachce. Toto sú jej posledné Vianoce vo Svätej Alžbete. K jej lepšej nálade neprispel ani fakt, že sú to len dva dni, čo mala osemnásť. Už odmalička sa na ten deň tešila, že konečne odíde zo sirotinca a bude sa môcť o seba postarať sama. Nie, že by sa mala v Alžbete zle, ale neustále príkazy a zákazy ju stále viac unavovali. Teraz je to už tu a tá obrovská neistota, ktorá ju sužovala posledných pár tyždňov, sa nafúkla do gigantických rozmerov.

„Ešteže mi sestra Klára vybavila tú prácu na farme“, pomyslela si. Z týchto myšlienok ju prebral chrapľavý hlas sestry Janett, ktorá všetkých volala ku stolu. Mala sestru Janett rada. Ona ako jediná zo všetkých vedela vytvoriť domácu pohodu. Presne o siedmej všetci zasadli k štedrovečernému stolu. Atmosféra bola celkom príjemná, detský smiech každého zahreje. Isabelina nálada sa sčasti zdvihla pri nemotornom pokuse kuchára Lucasa priniesť jedlo tanečným krokom.

Pri pohľade na neho sa musela usmiať. „Tak ako každý rok“, pomyslela si. O pol deviatej už mali deti rozbalené všetky darčeky a všade dookola sa povaľovali roztrhané kusiská ozdobného papiera, stužiek a obalov so salóniek. Ako posledná prišla na rad Isabel, pretože bola najstaršia. S napätím začala rozbaľovať veľký mäkký darček previazaný zelenou stuhou. Bol v ňom pletený sveter, ktorý mal vpredu vyšitého ružového soba.

“ Prepáč moja, veľmi som sa snažila, ale nevedela som zohnať hnedú vlnu“, ospravedlnila sa Janett. „Ďakujem, to je doposiaľ ten najkrajší“, povedala Isabel s potláčaným smiechom. Vtom si však všimla, že sveter nie je ten jediný darček, ktorý bol v balíčku. Našla tam ešte hŕbu výkresov s podpismi detí. „ Budeš nám tu chýbať, sestrička“ zakričal jemným detským hlasom malý Thomas. V tej chvíli sa neubránila slzám.

Nasledujúce ráno sa Isabel zobudila veľmi skoro. Takmer celú noc nespala. Okolo pol šiestej už bola celkom zbalená, len ešte prihodila svoj nový sveter do kufra k ďalším ôsmim, takže sa jej pri zatváraní skoro pokazil zips. Takto sa s dvoma kuframi a nejakými taškami vytrepala na chodbu a snažila sa ísť čo najtichším krokom smerom ku schodom. Nenazdajky však vrazila do Janett. „Čo to robíš, dieťa, pre Boha?!“opýtala sa zhrozene. „Odchádzam“, odpovedala Isabel sucho. ,Pochopte ma, nemôžem tu už naďalej ostať. Celú noc som nad tým premýšľala. A ak neodídem teraz, tak sa mi to už asi nepodarí. A nechcem sa lúčiť, to je príliš definitívne“ povedala a potom sa odmlčala. „ Ako chceš. Nejako to ostatným vysvetlím. Veľa šťastia, dieťa moje“ vzlykla Janett a tuho ju objala.

Schyľovalo sa k večeru, keď sa Isabel blížila k farme Johnsonovcov. Slnko sa začalo pomaly ukrývať za koruny stromov a bolo akési neprirodzene obrovské. Všade voňalo čerstvé ihličie. Obzor nabral purpurovo-oranžovú farbu a začal viať ľadový vietor. Pomaly sa zotmelo a všade bolo mrazivé ticho. Izabel počula len zvuk vlastných krokov, ako sa jej topánky vbárali do snehu. Zrazu jej krížami prešiel obrovský mráz a začala sa triasť od zimy. Vlastne v tej chvíli ani nevedela, či to je od zimy alebo od úzkosti, ktorá ju sužovala od chvíle, ako sa dostala na túto opustenú lesnú cestičku. V ruke žmolila mapu cesty k farme, ale pri tej obrovskej tme už nevidela ani na krok, nieto ešte na mapu. Zrazu začula tlmený šum lístia a keď ju oslepil žiarivý lúč svetla, skoro omdlela od strachu. Onedlho si však uvedomila, že je to len auto, ktoré jej ide tesne naproti.“ Som ja ale strachopud“, posilnila sa v duchu. Auto pri nej zastavilo a vystúpil z neho tochu nemotorný zarastený chlapík, okolo štyridsiatky. Pod fúzami mu ihral dobrácky úsmev. „Vy musíte byť Isabel, však?“povedal hrubým hlasom, ktorý znel až príliš vážne k dobráckemu výzoru. „Volala mi setra Janett, že ste si to rozmysleli a prídete už dnes“, dodal. V tej chvíli bola Isabel veľmi vďačná, že sestry sú také starostlivé.

Na druhý deň sa zobudila až okolo pol desiatej. Keď vstala z postele, uvidela asi metrovú snehovú pokrývku, ktorá zasypala úplne všetko. Pán Johnson práve odhrabával prícestný chodník a jeho malý syn Jack sa hádzal do snehu a naháňal so svojím psom všade dookola, až behal pánovi Johnsovi stále do cesty. Ten ho však nehrešil, naopak, keď mu malý Jack hodil do chrbta obrovskú snehovú guľu, začal sa s ním guľovať. Isabel si rýchlo vybalila veci a ponáhľala sa dolu na raňajky.

Ostatní sa už dávno najedli, tak len narýchlo zjedla, čo mala dolu pripravené a ponáhľala sa za pánom Johnsom, aby sa dohodli na jej práci na farme. Pánovi Johnsovi zomrela žena pred necelým rokom a malá Izabel mala vykonávať pomocné práce.
V zime pomáhala s nosením dreva, s kŕmením zvierat a starala sa o malého Jacka. V lete pomáhala Johnsovi so stavbou altánku, pretože sa rozhodol spraviť si záhradu kúsok za farmou. Týmto nápadom bola Isabel veľmi nadšená, pretože vždy túšila mať nejaké tiché miesto na písanie svojich kníh a rozjímanie.

Pomaly sa blížil december. O týždeň budú opäť Vianoce. Na Štedrý deň Isabel otvorila dvere sirotinca a ovanula ju silná vôňa práve napečených koláčov, ktorá sa miešala s arómou klinčekov a sladkého drievka. „ Ahoj Isabel, ako sa máš? Ostaneš tu s nami na večeru?“náhlivo zo seba vysypalo jedno z detí. „Samozrejme, že áno, ale potom sa budem musieť ponáhľať domov“, povedala. Hneď ako to vyslovila, zaplavil ju pocit nevýslovného štastia. “Domov“, zopakovala.